Blížili sa Vianoce. Vstúpila som do kníhkupectva, aby som svojim najdrahším kúpila nejaké hodnotné knihy. Prehrabávala som sa medzi množstvom literatúry, ktorá sa vŕšila na pultoch v takej hromade, o ktorej sa nám kedysi za socializmu ani nesnívalo. Od svetových spisovateľov po súčasných. Od kvality po brak a gýč. Pretekala tá spústa tlačeného a vlastne vysloveného slova pomedzi prsty. Obzerala som sa. Vyberala. Kopila knihy, ktoré som si v duchu už odsúhlasila, že si ich zoberiem.
Naraz som pobadala útlu knižočku. Anton Habovštiak: Za mrakmi je moje milované Slnko... Na jej obale - obrázok, tvár usmievavej rehoľnej sestry. Zdenka!... Moja Zdenka!... skoro som vykríkla. Na knižke ako ilustrácia sa črtala nežná tvár tej, na ktorej som ako dieťa lipla a dlhé roky už nevidela. Schytila som knižku. S trasúcimi rukami začala odhaľovať jej tajomstvo. Je to možné? Zdenka? Po toľkých rokoch takéto stretnutie? Cez moju literatúru? Cez knihu?... Rozochvene som vzala tri exempláre knižky od Habovštiaka, taktiež schmatla ostatné, zaplatila a vyšla rozvíchrená z obchodu. Priam som utekala domov. Nedočkavo som si sadla do kresla a začala hltať obsah bez toho, žeby som si uvedomila, či mám na knihu čas. Zakusla som sa do nej. Srdce mi bilo ako streštené...
Mala som šesť rokov. Naši ma dali na prípravu k svätému prijímaniu. Tesne pred skončením vojny. Nevedelo sa, ako bude ďalej. Vyučovala nás, vlastne pomáhala kňazovi s výukou, mladá rehoľníčka. Mali sme ju radi všetky deti. Bola neobyčajne nežná. Láskavá...
V deň svätého prijímania, keď som dostala po prvý raz Ježiša do srdca, pristúpila ku mne a zašepkala mi do uška: „ Magduška, povedz Ježiškovi, že Ho miluješ a nikdy, nikdy neopustíš!“ V tom ošiali zo zázraku, čo sa vo mne odohrával, ten slastný pocit, že ten Neznámy Mocný prišiel ku mne, cítila som sa ako vo sne.
Od toho dňa som sa so Zdenkou stretávala na schodoch bratislavského, blumentálskeho kostola. Ona väčšinou prichádzala a ja z neho vychádzala. Roztvorila náruč a ja ako divá som jej do nej vletela, div som sa nezabila dolu schodmi. Objala ma, vystískala. Na ten jej milý a jemný úsmev, ktorý z jej tváre nikdy nemizol som nezabúdala. Občas som ju aj predtým stretávala na röntgene v Štátnej nemocnici, keď som bývala ako drobec chorá a mávala často zápal pľúc. Pracovala tam ako laborantka. Jej ruky ma chlácholili vtedy, keď som sa zle cítila a bolo mi nanič. Jej objatie upokojovalo...
Potom sa začali diať čudné veci pre decko, aké som v tom čase bola. Zdenka sa mi vytratila zo zorného poľa. Našu rodinu z Bratislavy vysťahovali. Rehoľníčky z kláštorov vyhnali. Ale žilo sa ďalej. Trápilo. Aj úsmevne občas žilo. Rástla som. Roky utekali. Vydala som sa. Mala štyri deti. Práve pre ne a už vnukov som v jeden zvláštny deň išla kupovať darčeky-knihy. A natrafila som na knihu, kde som objavila tajomstvo: kam a ako zmizla z môjho života moja obľúbená Zdenka. Keď som čítala o jej pohnutom osude, utrpení, smrti, plakala som. Ani mi nenapadlo, že také jemnučké stvorenie ako bola ona, mohla zniesť a prežívať otrasné mučenie a robiť to, čo ona: nikoho za to nedokázať nenávidieť. Čítala som jej myšlienky, jej denník, jej uvažovanie, rozjímanie...
Keď som bola tínedžerka a chodila do Blumentálu v Bratislave na omše, jedno ráno, ako obvykle stála som za kostolným stĺpom. Čakala som kedy začne raňajšia omša. Veriaci boli prítomní v hojnom počte. Z ničoho nič, v tichu chrámu sa rozľahol všeobecný šum a tiché hovorenie. Obzrela som sa, čo sa to deje. Od vchodu, od brány kostola, šúchal sa na kolenách zrelý muž, slušne oblečený. Napadla mi myšlienka. Blázon?... alebo hriešnik, ktorý takýmto spôsobom odpykáva nejaké svoje ťažké previnenie?... Veď niekoľkokrát som videla na pútiach, že niektoré ženy kolenačky chodili okolo sochy Márie. Vždy som sa im čudovala ako to dokážu, prečo to robia. Nechápala som ich konanie. Zdalo sa mi to také nevyspytateľné. A tento muž, prvý v živote, ktorého som videla, robí to isté, čo tie jednoduché ženičky, väčšinou v krojoch. Niekoľko dní som myslela na túto scénu a nemohla na ňu zabudnúť. Až som zabudla...
Keď som čítala Habovštiaka, jeho biografiu obyčajnej skromnej dievčiny z Oravy, z Krivej, našla som vysvetlenie činu onoho muža, kajúcnika, ktorý kolenačky vo velebnom chráme pred Najvyšším Sudcom chcel odčiniť to, že on – najnespravodlivejší, obyčajný sudca /JUDr. Pavol Korbuly, predseda senátu/ odsúdil nevinné, nádherné dievča. Mal z toho otrasné výčitky svedomia. Z toho, že ju odsúdil, a ako potom spolupracovníci neľudského-komunistického režimu, túto ženu ubili, znevažovali a zversky umučili. Neoprávnení - páni života a smrti. Mysleli si, že nimi sú... Znova sa mi oči zahmlili a od mokroty som nemohla ďalej čítať. Koľko ráz som mala túto malú knižku v rukách? Nespočetnekrát. Želala som si, aspoň takto si Zdenku k sebe priblížiť...
Čas uvoľnenia. Nežná revolúcia. Nežný obrat života z temna do svetla. Do pravdy a slobody žiť tak, ako človek chce a si predstavuje. Bez nohsledov, tyranov. Stal sa zázrak, naraz do našej vlasti prišiel veľký muž, osobnosť, ktorá milovala pravdu, slobodu, lásku, nádej, vieru. A tento Človek v bielej sutane naraz povedal, vyriekol výrok: „Zdenka patrí na oltár...“
Šťastná, rozcitlivená až do špiku kostí a svojej duše, som mu za to ďakovala. Kto iný si zaslúži byť na oltári? Zdenka... Moja Zdenka... Jej láska, neha, úsmev, jemnosť zasahovala ľudí tak, že na ňu do smrti nezabudli. Ani ja... Ďakujem Bohu a budem ďakovať do smrti, že mi umožnil stretnúť vzácnu Ženu - Zdenku Schelingovú, utýranú cynizmom neľudskosti. Odpratanú zo života hyenizmom nenávisti k človekovi, ktorý myslel slobodne a inak, ako diktatúra proletariátu tej otrasnej doby prikazovala.
