Nadšenci tatranského lesoparku /Správa TANAPu/ uštedrili obdivovateľom vtáčieho sveta niečo drahocenné - ako je Kukaj.sk. Na internete...Spočiatku som príliš skepticky siahla za touto ponukou. Myslela som, že čo už tam môže len byť pred kamerou, ktorú nainštalovali pred hniezdom bocianov, sokolíkov a holubov... A po niekoľkých nákukoch som bola v tranze. Úžasné, čo nám vtáci predvádzajú za nádherné divadlo. Ale nie divadlo, to nie je hra – to je fantastický ich život. Tvrdý, ale nádherný, poučný.
Nespočetnekrát som šibla očkom na tento dar KUKAJ a videla na vlastné oči niečo neskutočne zázračné. Videla som niečo, čo by mohlo byť množstvu ľudí na tejto zemi príkladom, odporúčaním, ukázaním, ako sa žije v rodine, v dobrej rodine.
Bociany. Úžasná starostlivosť otca rodiny, aby pripravil prvotriedne hniezdo pre svoju rodinu. Neustále upratovanie, zlepšovanie, prinášanie do hniezda papierov, handier, konárikov, väčších ako je sám. Potom znesenie vajíčok maminou. Krásne, milé, nežné hladkanie zobákom bociana po krku svojej bocianici, keď sedí na vajíčkach. Vymieňanie sa páru pri sedení na vajíčkach. Tešenie sa z narodenia mláďat. Nosenie potraviny nedojedencom. Potom horúčavy. Vypúšťanie prúdov vody na mláďatá v páľave leta. Ich napájanie. Zobáky ako hadice... Robenie tieňa nad ratolesťami v horúčave. Bocianica spúšťa krídla a hotoví mladým tieň. A potom nešťastné hynutie detičiek. Zo siedmich zostávajú dve a tie rastú ako z vody. Mamina núti deti do pohybu. Trie im zobákom pod krídelkami, aby si ich cvičili, aby vstali zo sedu a hýbali sa, hýbali, lebo cíti, že pohyb je život... A ten div, ako bociančatá sa zvyšujú a sú už skoro ako mamina s otcom. A noc? Ten nádherný pohľad, keď je rodina pokope. Spokojná, v pohode. Otec na noc je vždy doma. Úžasné...
Sokoly. Aký je rozdiel pozorovať bocianov a sokolov. Spočiatku sa ten rozdiel ani nepostrehne. Otec s mamou nosia potravu pre hladné deťúrence. Myšky, krtkov, jašteričky nosia vo svojich zobáčikoch do hniezda na veži. Vidíte, ako mama v chlade nepriaznivého počasia vyhrieva svoje vyliahnuté drobce. Ako ich neúmorne kŕmi, ako spravodlivo ulovené delí do nenásytných krkov. A sokolíčatá rastú ako z vody. Sú pažravejšie a divšie... Vtedy vidno, že sú to dravé vtáky. Začínajú nadobúdať perie aké majú ich rodičia. A otec s maminou im neúnavne, do roztrhania nosia jedlo do večne otvorených papuliek. Potom vidíme, ako drobce začínajú cvičiť svoje krídelce, ako začínajú behať po domove. Ako sa schovávajú v tieni. Sú múdre, nevypekajú sa na rozžeravenom slnci. Ako sledujú čmeliaka, čo zablúdil až k ním a skúmajú, čo je to za čudo. S nadšením sledujete, ako matka v noci večne sedí pri svojich deťoch, aj keď sú už väčšie a samostatnejšie. Mláďatá začínajú byť typickí dravci. Kradnú si vzájomne potravu, ktorú vykúzlili lovom rodičia. Schovávajú si ju pred hladnými súrodencami. Naháňajú sa pre ňu vzájomne. No začínajú byť riadni operení pubertiaci, dozrievajú v dravých vtákov. Ožívajú im blšky. Skúšajú prekonávať plechovú ohradu na domove a naraz sú vo výške veže bez ochrany. Tŕpnete, že spadnú dolu na dlažbu. Máš ho vidieť, v momente sa zvrtnú a šup, už sú opäť doma, v bezpečí. Sú to riadni šintri a vedia to roztočiť. Hlavne, keď si začínajú uvedomovať, že majú aj také niečo – ako sú krídla. Radosť pozerať. Úplne niečo iné ako pokojné bociany. A to šibalské skúmanie tajomnosti okolia v ktorom žijú. Prezeranie si kamery, ktorú majú vo svojom obydlí. Musíte sa usmiať na drobné zvedavé očká, ktorými do nej nakúkajú... Zízajú vlastne do vašich očí, čo ich sledujú...
Neverila by som nikdy, že život našich vtákov je taký úžasný. Je sa na čo pozerať, dojímať sa z ich počínania. Veľkorysého, obetavého až po zničenie seba... Ochranári prírody sú milí, že nám takéto zázračné, úžasné divy prírody ponúkajú v priamom prenose.
