„Mami, mami, nechoď preč!“ Keď dieťa dobehlo k autu, jednou rúčkou sa zakvačilo do kapoty auta, druhou búchalo do okenného skla, za ktorým sedela jeho mama. „Mami, zostaň s nami!... Mami, prosím, prosím ťa!... prosíkalo.
Žena stiahla okenicu auta a čosi dievčatku šeptom povedala.
Dievčatko sa hystericky rozkričalo: „Nesmieš odísť, počuješ?... Nesmieš...!“
Okoloidúci sa meravo, nezúčastnene pristavovali, zastavili, ale hneď sa pohli ďalej snežným chodníkom po snežnej krajine.
Z brány hotela vychádzal muž v elegantnom overale. Za ruku držal malé chlapča. Náhle sa mu vytrhlo z ruky a bežalo tiež k autu. Nedostihlo ho. Práve sa pohlo. Dievčatko pri aute sa nechcelo od neho odtrhnúť. Keď auto naberalo na rýchlosti, pustilo sa nešťastne okna a ešte bežalo kusisko za ním. Malý chlapček v modrých otepľovačkách pribežkal za plačúcim dievčatkom. Rozplakal sa tiež.
Rozcuchaný dlhovlasý mladý muž, biely ako stena, ale chladný ako sneh okolo neho, podišiel pomalým krokom k deťom: „Nech sa... nech sa s ním aj udusí od lásky!...“ vyhŕkol hlasite cez zuby.
Dievčatko sa trhlo a rozplakalo ešte kvílivejšie. Plakalo nahlas. Chlapča len fikalo. Muž bezradne stál pri deťoch. Chvíľu mlčky. Otrasene. Všetci traja stáli ako kôpka nešťastia. Silne kontrastovali so zlatým odrazom slnka v okolí na bielych zľadovatelých obrazcoch, ale hrejivých svojou krásou.
Muž sa spamätal. Vzal obe deti za rúčky. Ťahal ich späť, už strápene, a nie meravo, k hotelovému vchodu. Malé bodky ešte stále plakali.
Na odchode
Buchli dvere, kľúč zašramotil vo dverách. Ticho schodiska sa porušilo. Zabzučal výťah, dal sa do pohybu.
„Tato, to je dobré, že idem s tebou...“ ozve sa zrazu jasný hlások.
„Ale čo...“ odpovedá nedbalo mužský hlas, ktorý nemá ďaleko od chlapčenského.
„Tato, je pekne, krásne slniečko, pravda...?“
„Uhm...“
Chvíľku je na chodbe mĺkvo. Len privolaný výťah ešte v pohybe bzúka.
„Tato, ak ma nebudeš mať rád, vyskočím z balkóna...!“ vyhŕkne vzrušený, prenikavý hlások.
Chodba stŕpne. Hádam i vzduch v nej. Skamenel i mladý otec s rukou na kľučke výťahu.
„Ale čo...“ zmôže sa iba.
„Pravda ma budeš mať rád...?“ Chlapčiatko náruživo, naliehavo kladie otázky.
„Budem, neboj sa, Peťko, budem...“ ticho šepotavo chalan-otec sľubuje.
Zahrmotal výťah. Zastal na poschodí. Otec so synom vchádzajú hurtošivo do neho. Držia sa za ruky. Odchádzajú na rozvodové konanie...
Mladá matka odchádza o necelú polhodinu s dievčatkom za nimi. Drobná ruka zviera ešte drobnejšiu. Dievčatko mame nekladie otázky. Len mrnká. Bolo vyburcované z popoludňajšieho spánku...
