Boli Vianoce. Štedrý večer. Rehoľné sestričky sa asi zúčastňovali na modlitbách a my so sestrou, ktorá mala tiež šarlach, utiahnuté v postieľkách v tichej uzatvorenej miestnosti. Bola noc a sestričky si mysleli, že malí pacienti spia a všetko je v najlepšom poriadku. Nebolo... Mne bolo neuveriteľne zle. Stúpala mi horúčka a mala som bolesti. Začala som volať na sestričku v úzkosti a v obave z toho, čo sa so mnou deje. Nik nepočúval moje volanie. Vonku sa vtom čase ženili všetci čerti, meluzína vyspevovala v komíne, ktorý bol niekde nad nami. Počúvali sme s nepríjemnými pocitmi jej skuvíňajúce vyplakávanie. V tom nastal hrozný rachot. Vo víchrici padol dochrámaný komín. Už aj mladšia sestra sa preľakla, začali sme nahlas v hrôze kričať. Dodnes si pamätám ten šialený strach, ktorý ma objal a robil úplne bezvládnou a stŕpnutou od bezmocnosti.
Po nejakom čase sestričky začuli náš krik. Bola som v zlom stave. Zavolali urýchlene profesora. V tých časoch komplikácie po šarlachu nezostávali bez vážnych následkov a končievali neraz smrteľne. To bol môj prvý dotyk so smrťou, ktorú som inštinktívne cítila, akoby krúžila okolo mňa.
Keď som vyrastala na okamihy paniky zo smrti som pozabudla. Nepomyslela som si ani na úzkostný pot, čo ma oblieval, ani na strašidelné chvíle, ktoré som zažívala.
Po štvrtom pôrode som sa ocitla s embóliou pľúc v bratislavskej Evanjelickej nemocnici u internistu, profesora Haviara. Aj v tom čase nebola ešte lekárska veda na tom tak ďaleko ako dnes... Mala som obavy, že končím. Doma štyri malé deti a ja v nezávideniahodnom položení. Prvé dni som nemohla zaspať. S otvorenými očami som hľadela do tmavej povaly a prevaľovala som sa na posteli opäť v hrôze a napätí. Bála som sa... Hrozila som sa, čo bude s deťmi, ktoré boli úplne maličké... Nikomu neprajem zažiť to, čo som prežívala. Pot, čo sa zo mňa v tých dňoch lial, ľadový mráz, čo ma objal v duši i spomalené z ľaku slabo bijúce srdce, deprimovali.
Dostala som sa z toho aj tento raz. A opäť som sa nejako utíšila. Snažila som sa zabudnúť na úzkosť zo smrti.
Neskôr som absolvovala ešte kopu nemocničných zajatí, vážnych chorôb. Pomaly som sa naučila brať fakt odchodu zo sveta ako niečo, čo sa musí udiať. Prípadný neodškriepiteľný odsun z tohto sveta ma však stále napĺňal zvláštnymi pocitmi. Pomaličky si však privykám na nutnosť odchodu. Uvedomujem si, že nielen ja, ale hocikto môže odísť hocikedy. Prijatím tejto samozrejmosti upokojila som sa v duši a pocit z ohrozenia smrti a odídenia z tohto života opadáva. Zvykla som si na skutočnosť, ktorá sa musí uskutočniť, ale nevedno kedy...
Dnes sa snažím kráčať životom pripravená, vysporiadaná s momentom zhasnutia, s očami upretými do budúcna...
Toto všetko mi prichádza na myseľ v dobe, keď sa v kresťanskom svete viac hovorí o smrti Človeka-Boha, o Jeho prežívaní smrteľnej úzkosti zo smrti, ktorú, myslím, aj každý človek okúsil, ochutná vo svojom živote...Trpel podobnou úzkosťou zo smrti v Olivovej záhrade, ako ju okusujeme my, ľudkovia...
Jeho život vyhasol, aby nám ukázal, že smrťou sa všetko nekončí... Zvíťazil nad smrťou: vstal z mŕtvych... Mnohí v to veríme. Máme nádej, že smrť nie je koncom života... Prijímame to ako úžasný dar od Toho, ktorý o sebe povedal, že je - Cestou, Pravdou a Životom...
Želám všetkým ľuďom dobrej vôle - pokojné, slnečné veľkonočné sviatky - s oslavou nového vzkrieseného Života!
