Prečo tieto riadky? Lebo ma odrovnalo stretnutie osobností v priamom prenose na obede u premiéra Fica, ktoré si pritlačil na svoju heroickú komunistickú, a predtým szmácku hruď ako svojich vazalov, ktoré sú, alebo mu budú zaviazané niečím, čo zvoní. Nie tak čisto a povznášajúco, ako kostolný zvonček pri pozdvihovaní, ale ako cvengot toho najhoršieho na svete, prečo sa ľudia vraždia, klamú, podvádzajú, nenávidia, závidia si...
Pri tomto donebavolajúcom teátre, pri videní úplne verejného kšeftovania so sympatiami, náklonnosťami, prišiel mi na um príbeh jedného môjho dobre známeho, ktorý je už na Pravde Božej, a už vie iste, kde je ozaj vpravo a kde ozaj vľavo.
Bol v socializme bosom veľkého podniku. Tam aj šéfom jedinej múdrej strany. Mal sa dobre. Akože inak. Hoci nevedel slovíčko nemecky zastupoval firmu v Nemecku. V Západnom. Často tam chodil. Nebol najinteligentnejší. Mal však prepotrebné vlastnosti socialistického človeka: prefíkanosť, rektoskopectvo, bezzásadovosť, prevliekanie kabáta podľa vetra a preobrovskú lásku k peniazom, k tomu shakeasperovskému, odpornému zlatu.
Bolo to v čase, keď sa už rútila robotnícko-roľnícka vláda so svojou ohnivo-červenou zástavou kladiva a kosáka. Hrial sa stále na výslní. Stretla som ho na ceste domov. Pristavila sa. Bolo to tesne po Sviečkovej manifestácii. Predtým po našej Mýtnej presmrádzali sa vodné delá, obrnené transportéry s rachotom, ktorý by bol zobudil aj hluchého a vzbudzovali obavy, čo sa to vlastne proti tým veriacim chystá.
„Čo povieš na to svinstvo, čo sa dialo na Sviečkovej...? Ako mlátili a polievali aj starých ľudí...? Bola som tam, videla som to... Myslíš, že je to ok?"
Chvíľa ticha, úškr a odpoveď: „Tak im treba, nemali tam chodiť...!"
To bolo všetko, čo vypustil z úst a hneď zmenil tému, o ktorej som sa zasa ja chcela roztrpčená i rozhorčená zhovárať. Nedalo sa. To nebol jeho svet. On tam nepatril. Patril do tichého, smradľavého marazmu tej doby. A beda všetkým, ktorí ten pokoj vyvolených porušovali.
Udial sa November 1989. Privítali sme ho... Väčšina, verím, s úžasnou radosťou. Aj množstvá z tých, čo sa mali vynikajúco a sedeli za hrantíkmi, plnými korytami a vreckami, bez charakteru, bez výčitiek svedomia komu slúžia. Česť, charakter, slušnosť, priamosť?! Cha!...
Stretla som ho opäť. Ešte stále bol šéfom podniku. Zatiaľ. Blížili sa prvé slobodné voľby po Februári 1948.
„Čavec, ahoj! Tak koho budeš voliť? Hm?..." opýtala som sa ho, tentoraz už ja pevnejšia v kramflíkoch ako on. Nebadane sa usmial a vypustil zo seba niečo, čo pripomínalo neuveriteľne to, čo vypúšťa z pier zlý ďas, keď rozhadzuje smrad zlata pre nepokoj duší vo svojom okolí.
„No predsa KDH!...Tí dostanú zo západu najviac peňazí... Veď je vás plno, veriacich..."
„Čooóóo?... Ty a KDH...?!"
„ No veď áno, nie...? To má najväčšiu šancu po Sviečkovej a... aspoň aj nám sa niečo ujde..."
Nedokončil, lebo som sa s odporom porúčala.
Príklad, čo sme to za ľudia v plnom obraze: prospechár, milovník matérie, obracač kabátov, schopný, aby sa mal dobre urobiť hocičo, zaprieť hocičo. Neraz aj vlastnú mater. Nezabúdajme na miliardára, ktorý si akurát stavia sídlo na Bahamách. Zakladá impérium tam, čo kedysi tak nenávidel a proti tomu bojoval. Peniaze kazia človeka. Moc tiež. Spamätajme sa, pokým nie je úplne neskoro. Radšej čistý a chudobný - ako špinavý a s plnými vreckami. Bude sa nám lepšie umierať.
Len tak, pre potešenie z poetovej pravdy, odcitujem kúsok z jeho úžasnej, veršovanej skladby o Zlate:
„Zlato? To drahé, žlté, blyšťavé
zlato? Nie, bohovia, ničotu nechcem!
Korienok mi a čistú oblohu!
Toľkoto z neho, a obelie čerň,
špata opeknie, lož pravdou, zlo dobrým,
staré mladým a zbabelé hrdinským
sa stane. Oh. Bohovia, na čo to?
Veď vám odvábi kňazov od oltára
aj sluhov! Veď aj zdravým spod hlavy
vytrhne vankúš! Otrok žltkavý:
viaže a voľní zväzky nábožné,
kliatbe žehná a zrobí pekelníka
obľúbencom: dá zlodejovi česť,
poklony, hodnosť, senátorské kreslo:
vdove zvädlej mladého manžela,
a tú, čo vo špitáli núti dáviť
vredy a chrasty, spraví tak mladou
a voňavou, jak aprílové slnko.
Poď, prekliaty kov, ty verejná dievka,
celého ľudstva, čo rozvadiť vieš
národy celé, ja ťa naučím!"
Shakespeare: Timon Aténsky
