Ľutujem vdovcov. Množstvo z nich je stratených po odídení ich polovičky. Ale viacerí sa spamätajú. Dokážu sa riadne obracať, bez svojho lepšieho ja, v každodennosti samoty, čo ich prekvapivo prepadla. Otrasú sa a uspejú si zariadiť ako-tak svoje životy. Ženy sú na tom však, zdá sa, lepšie po osamotení: vždy totiž okolo domu, kuchyne, bytu, robievali väčšinu práce práve ony. A tak žijeme, živoríme, trápime sa. Tešíme sa aj, akoby náhodou, zo života, keď sa prvotný, urputný smútok zo samoty a bez partnera, čiastočne odoberá z našich duší.
Prvé dni, týždne, mesiace po odídení partnera, s ktorým sme žili množstvo rokov, žijeme v oblakoch smútku, bolesti a prekonávania otupelosti, depresie z daného stavu. Trvajú tieto dni neskonale pridlho, akoby nemali nikdy konca. Ale ešte stále nie je to to najhoršie. Asi tak po polroku, u niektorej z nás aj o čosi skôr, nastane náhle prebudenie sa z mračna smútku, depresie: vytrhnutie zo šoku, že sme osameli. Prebudíme sa do skutočného života v samote. To prebudenie je ešte bolestivejšie, ako ten začiatok osamenia. Vstupujeme do života akoby nahé, naraz netečné, nemohúce, vyjašené, znepokojené, čo s nami bude, ako prežijeme koniec svojho života. Rodina nás zahreje síce z času na čas, vyplní záchvevy samoty, ale zostávame osamotené ako stromy v poli. Začíname chápať, čo znamenala tá naša druhá polovička, to naše druhé ja: hoci občas frflavé, hnevlivé, občas pohodlné, nepoddajné, s kopou nedostatkou, ale zasa naopak aj hromadou lásky, nehy, pozornosti, pomoci nám vtedy, keď sme to najviac potebovali. A tak hľadíme do nepreniknuteľnej tmy, ktorá sa pred nami rozložila a snažíme sa ju preraziť niečím, aby sa v nej zasvietilo, aby sme v nej mohli jestvovať. Vtedy sa chytáme koníčka, na ktorého sme si v mladosti zvykli, hľadáme a vyhľadávame priateľky, potešujeme sa vnukmi, pravnukmi, deťmi, ktoré začínajú mať už pomaly tiež starosti „starnúcich“. S hrôzou zisťujeme, že vlastne život nám frndží medzi prsty, a práve tak už aj našim odrasteným deťom. To je druhá faza vdovstva.
Tretia fáza začína po odžití si niekoľkých rokov po zhasnutí druha, kedy sa bolesť trochu zmierni, z toho, že ste samučičká ako prst, že vás ziskuchtivá kompánia, neraz inštalatérska, obtiahne ako starú babku, že vám robotu, ktorú ste im dali vykonať sfušujú a zapýtajú si ešte za ňu riadnu, donebavolajúcu sumu. Sú bezočiví, drzí, nelojálni k vašej nemohúcnosti a ženskej netechničnosti. Nájdu sa však aj bohumilí človiečikovia, ktorí práve naopak, keď vidia starú ženu, urobia vám „vec“ poriadne, poradia, sú slušní a pozorní. Bohužiaľ, je ich poriedko. Veď kvantá z nich sa naučili, keď sa to dá – treba ošmeknúť. Aj vdovu, starenu, však: kto nekradne okráda svoju vlastnú rodinu!… Ešte stále sa v mnohých udržiava tento lotrovský syndróm. Dokedy?…
A tak naraz zistíme, my vdovy, že si pomaly zvykáme na to, že sme opustené. Chudiatka?… Ale nie!… Žiadne chudiatka!… Nakoniec sa z toho začarovaného kruhu samoty, nemohúcnosti, vymotáme, ako larva motýľa z pavučiny a vzlietneme. Začíname žiť normálny život osmalej síce, ale životaschopnej ženy, dovtedy, pokým nás smrť nedochytí, a predtým nejaký neduh, či choroba. A začíname bojovať, bojujeme… Aj proti kadejakým keťasom…
