Chorý má slzy preto, že je bezvládny a myslí si, že je na ťarchu, že zväzuje a zaväzuje milých okolo seba k sebe a na seba, že jeho vinou absentujú oddych, slobodu. Tí zasa, čo s láskou slúžia chorému, občas ustanú. Preto treba návštevy priateľov, preto treba pristúpiť k bielej posteli utrpenia, aby sa ponúkli úsmevy, dotyky nežnosti i uistenia, že Boh je nad nami a neopustí nás. Neraz opakované slová. Známe myšlienky, nahlas miliónkrát vypovedané pre chorého, pre jeho ošetrovateľov, a samozrejme i pre návštevu ševeliacu stáročiami preverenú, vyskúšanú útechu.
Odchádzala som z domu navštívenia. Myslela som na to, že v každú minútu každého dňa môžem nielen ja, ale hocikto z mojich najbližších byť navštívený podobne. A preto ten smútok z niečoho záhadného na sklonku dňa, čo sa zatemňoval.
Na stíchnutej križovatke na Vajnorskej pod semaforom som zbadala mladú rodinku: otec, mama a dieťa. Kráčali po čerstvo napadnutom snehu. Celkom idylické. Zrazu otec priskočil asi k dvojročnému dieťaťu a začal ho mlátiť po zadočku. Dieťa pod silnými údermi akoby nadskakovalo do výšky. Otec ustal v bití a pokračoval v chôdzi. Dieťatko pomaly, mravčiac, tiež. Tak išli podchvíľou. Potom sa otec znovu zobzeral, podišiel k dieťaťu, ešte stále plačúcemu, a znovu mu strelil pozadku. Dieťa spadlo. Otec vykročil dopredu opäť. Dieťa sa zo snehu vyhrabávalo. Plakalo. A muselo: žalostne. V aute, v ktorom som sedela pri červenej na semafore, bolo prihlucho, nepočula som nárek. Malé plačkalo pre bolesť srdiečka, že ho oco zhodil na zem. Práve stávalo zo zeme, z ktorej ho dobrý, starostlivý, láskavý otec má zbierať, ak náhodou na ňu pri nešťastnom potknutí sa, či šmyku dopadne. Matka išla pred svojou ratolesťou ako duchom neprítomná. Potom zaostala za mužom. Asi jej došlo. Naklonila sa k malému. Zohla sa. Videla som, že drobčeka hrešila s vystretým, hroziacim prstom. Dieťa ju schvatlo za ruku. Už išli vedno. Otec pár metrov pred nimi. V neskorý večer malo unavené škvŕňa dávno byť v postieľke. Ten zadočkový harmatanec bol tak isto nespravodlivý, ako ten pád na zem.
O pár križovatiek ďalej predbehlo moje mrňavé autíčko policajné vozidlo drahej značky. Je treba silné, výkonné, kvalitné vozidlo v službách spravodlivosti a verejného poriadku. O tom niet pochýb. Za volantom mláďa-policajt. Vedľa neho ďalší. Zabočili. Cez výtlky. A prudko. Auto zaskuvíňalo, zarachotilo, zapraskalo. Pánajána, čapy, perá, chvejte sa! Nevylomili ste sa?... Však to auto nie je ich. Tak, čože? Ale nedialo sa tak pri služobnej akcii, pri ktorej niet času pozerať sa po čom a kade sa jazdí. Čo na tom, že pri lárom-fárom vození skočí sa do vyhĺbenej záludnej jamy?...
Keď som bola pri dome, zaparkovala som. Vystupovala som z auta nie práve príjemne naladená. A dnes je: Škaredá streda. Teda Popolcová. Prečo by práve pre mňa mala byť pekná?... Konečne v byte. Ako sa zvliekam z namoknutého kabáta a rozbrzlé kryštálky snehu fŕkam po chodbe pri vešiaku, zazvoní telefón. Zhodím v rýchlosti čižmy z nôh a bežím k telefónu. Však som dlho nebola doma, a ten volajúci, akoby naliehavo vyzváňal. Čo sa stalo? Alebo?... Zdvíham slúchadlo. Popol, špinavý a suchý z čela mi padá na ruku ako skláňam hlavu.
„Halóó, mami! Tu sme my... Vlastne ja!... Sme v poriadku... Lyžujeme. Keby si vedela ako sa Kubo naučil spúšťať. Lepšie ako Zuzka. A je mladší... Sme zdraví... Musím končiť, lebo toto je automat na mince a viac nemáme, hlce ich... Bozkávame ťa... A ty si v poriadku...?“ zuní spokojný, rozjasaný hlas.
„Áno, som...“ stačím len povedať. „Pozdravujem aj ja vás... bozkávam... Pá, pá...“
Klap!... Ticho je. Spojenie je prerušené. Kladiem slúchadlo na aparát. Vydychujem. A niečo sa vo mne zdvíha. Ozýva sa kus šťastia. Šťastie zo šťastia, že moji najdrahší sú šťastní, prepláva do mňa. Som š ť a s t n á. Nezabudli. Ohlásili sa. Potešili ma. Sú v poriadku. Moji... Želám im v duchu veľa pohody, zdravia. Však hlavne kvôli tomu poslednému - vyrukovali na cestu do hôr.
Hľadám si prstami popol na čele a šepocem si: „Nezabudni, si ako ten popol, na prach sa obrátiš!“ Usmejem sa. Tma večera už nie je taká temná a hrozná. Je rozsvetlená. Cítim, ako mi popol opäť padá z čela na zem. Už ho vari ani na čele mojom niet. Nie je?...
