Videl som tvoje modré dvadsaťdenné oči
do jasu rozochvievať lístie
tamarišky a brestu mladého.
Videl som tvojho otca rásť,
keď si ťa dvíhal na prsia,
a tvoju matku, ako rozumie si,
keď bozkáva ti líca sladkej riasy.
/René Char/
Už pribuchli dvere na sanitke. Už sedeli tesne vedľa seba. Traja... Už sa stratili červené ruže júna z nemocničnej záhrady, usmievavá sestra, namosúrený starý vrátnik, železné vráta... už bola ulica a cesta... krátka cesta pred nimi – domov... k nim.
Muž s nehou držal dieťa. Neuveriteľne šťastne hľadel na malé škvŕňa, čo zvieral v náručí. Nemohol z neho odtrhnúť oči.
Žena sedela vedľa neho. Rukou hladila raz vyvolánikovanú perinôčku, raz mužovu ruku, ktorú mal pevne ovinutú okolo jej spiaceho syna.
Boli šťastní. Šťastní. Nežne šťastní.
Sanitka zastala. Malý domček ich uvítal s veľkými čistými oknami, s medenou bránou a so záhradkou plnou ruží... Veď bolo leto: nádherné, plné, horúce, plodné...
Už stáli v izbe. V ich izbe – v podnájme.
Muž jemne položil dieťa do našuchorených perín na nemodernej lacnej manželskej posteli.
Slabo zamrnkalo.
Žena tiež pristúpila k synovi. Volániky z perinky mu zahalili tváričku. Odsunula ich, aby sa mu lepšie dýchalo. Chlapča otvorilo drobné očká. Akoby zažmurkalo na prešťastnú mamu... Potom sa vzpriamila.
I muž.
Objali sa. Horúco. Mocne. Tisli sa k sebe rozochvení, šťastní k slzám...
