Pozerať sa na vlaky mali v obľube tak naše malé baby či mládenčekovia. Do vláčikov boli zaľúbení, a nič ich tak nemohlo vzpružiť, aby poslúchali a nešarapatili, ak sa vyslovilo utvrdenie, že ak budú dobrí – ide sa tam, kde sa lesknú oceľové koľajnice. Pobrali sme sa nad bratislavské staničné depo, kde sa to vlakovými súpravami len tak mrvilo. Navštevovali sme toto miesto, či pršalo či slniečko žiarilo, či bolo zima či teplo. Bolo úchvatné pozerať sa na rozjasané tváričky detí, keď sa blížil vláčik. Radostne poskakovali a vytrhávali si ruku z našej. Pevne sme ich však držali, aby sa nebodaj nevyšmykli a oni, potvorníci nepadli z mostíka pod vlak.
Raz sme tak stáli na moste nad železnicou s malým Lukášom. Čakali sme, kedy sa objaví vláčik, či motoráčik, či s parnou lokomotívou, či osobáčik alebo nákladiačik. Jeho rúčku som pevne zvierala v mojej, aby sa mi huncút z nej nevymanil. Pozerali sme na koľajnice, ktoré sa ťahali do tajomnej diaľky. A čakali, čakali... Lukáško netrpezlivo prešľapoval. Nemohol sa už dočkať príchodu vlaku.
„Lukáško, môžeš ujovi aj zakývať. Ujo rušňovodič ti odpovie na pozdrav zapísknutím z rušňa...“ poučovala som ho.
„Naozaj, babi, piskne mi?...“ pýtal sa malý prekvapene.
„Piskne, uvidíš,“ ubezpečovala som ho. “Aha, práve prichádza osobáčik...“ upozornila som. Otrčila som ruku smerom, odkiaľ sa s veľkým hrmotom rútil rýchlik.
Celý šťastný upriamil svoju pozornosť na vlak, ktorý pod našimi nohami prebleskol raz-dva. Kýval rúčkou za ním ako zjašený. „Nepískol mi... nepískol mi,“ sklamane húdol.
„Na budúce iste bude... Ujo mašinista ťa nezbadal,“ tíšila som ho.
A zasa sme nedočkavo čakali, kedy sa objaví rachotiaca mrška. Čoskoro sa objavil nákladiačik. Lukáško mával oproti vlaku. Tentoraz ho strojvodca pobadal. Silno mu zapískal ako pozdrav. Lukino nečakal prenikavý hvizdot, tak od ľaku až podskočil. Vytrhol sa mi z ruky a stal si za mňa. Prestrašene sa díval na chrbát posledného vozňa.
„Neboj sa, hlupáčik... To je len taký ostrý hvizd, nič sa ti nestane...“ utišovala som ho.
„Aháá...“ mrnčavo zaachkal drobec.
Potom sme ešte dlho očakávali šinúce sa vlaky, ktoré pod nami ubiehali do diaľav. Škrípali, rachotali, funeli, hrkotali... A my sme len ochkali, tešili sa z nich a banovali, že sme v nich nesedeli...
