A tak jediného syna, môjho otca, vychovala sama. Po jej smrti zostalo niekoľko vecí, ktoré si otec ponechal ako pamiatku. Sväté obrázky, ktoré našiel v jej modlitebnej knižke, rozdal nám deťom. Medzi množstvom gýčových obrázkov, aké sa vyrábali či tlačili v tých rokoch, objavil sa jeden, ktorý moji prieberčiví súrodenci nechceli. Držala som ho v rukách a rozmýšľala, či ho zahodiť alebo nie: bol trochu nevýrazný, vyšúchaný, aký sa deťom v mojom veku nemohol veru páčiť. Bola na ňom lurdská Mária a pri nej kľačala vyblednutá Bernadeta, s pohľadom nádejne a šťastne upretým na zázrak, čo sa zjavil pred ňou.
Už v tom čase som mala príliš citlivé svedomie, ktoré mi našepkávalo, aby som obrázok nezahodila, ale si ho ako spomienku na babenku ponechala. A tak sa nenápadný obrázok ocitol pre zmenu v mojej modlitebnej detskej knižočke.
Roky sa míňali, ja som rástla, sťahovali sme sa, vyviezli nás z mesta na dedinu, znova sme sa vrátili tam, kde som sa narodila, potom vyštudovala, vydala, mala deti, a pomaly starla. Tak ako každý v každom čase, v zlých aj v dobrých podmienkach.
S manželom sme oslavovali okrúhle výročie svadby. Vždy, keď bolo jubileum nášho spolčenia sa, cestovali sme tam, kde sme mali pred rokmi sobáš. Do dediny, kde nás „vysťahovali“, ale aj kde som sa práve v tom čase, zhodou okolností aj vydala, v peknom dedinskom kostolíku, v peknej utešenej dedinke, vychytenej po celom Slovensku. Známou tým, že na štvrtom valnom zhromaždení /9. a 1O. augusta 1847/ spolku Tatrín, na čachtickej fare, naši „starí Slováci“, osobnosti Slovenska, uzákonili spisovnú slovenčinu. Táto dedina je povestnou aj divokou, krvavou, hradnou čachtickou paňou, ktorá dokončila svoj krutý život práve tak kruto ako žila, zamurovaná vraj zaživa vo svojom kamennom studenom sídle na večné časy a nie inak.
Keď sme sa tam chystali, vzala som do rúk obrázok, ktorý som opatrovala dlhé roky ako oko v hlave, láskala ho v prstoch a uvedomovala si čoraz viac jeho hodnotu. Bol to obrázok z doby vzniknutia, postavenia lurdskej jaskyne v Čachticiach. Dátum, už si presne nepamätám, bol tak okolo roku 19O1, alebo možno aj o voľačo skôr. Keď som ho držala s láskou v rukách, pomyslela som si, že som už dosť stará na to, aby som si ten obrážtek držala u seba ako poklad. Rozhodla som sa, že keď prídeme do kostola, odovzdám ho tamojšiemu pánu farárovi na fare do kroniky. Predpokladala som, že kroniku budú mať. Veď tá fara mala cveng. Zasadali tam naši buditelia zhromaždení v Tatríne. Tak som obrázok starostlivo zabalila, čakala na chvíľu, keď ho dôstojne a trochu so smútkom vložím do tých najsprávnejších rúk, ako tak trochu historickú pamiatku.
Docestovali sme do Čachtíc. Prvá cesta viedla na faru. Zazvonili sme, klopali. Nik neotváral, nik nepočul, nik nebol doma. A tak sme milú faru opustili, teda jej vchod, a išli sme sa pozrieť a pomodliť do starého, nášho kostolíka. Je pekný. Stojí zato všetkým návštevníkom dediny ísť sa naň pozrieť. Trochu vystrčený nad dedinou, so „stredovekým kamenným“opevnením. V ňom sú okienka, akoby strieľne v prípade vpádu Turkov, alebo iných vraždy chtivých nespratníkov. V kostole bolo našťastie otvorené. Vošli sme dnu, pomodlili sa, sediac v lavici v ruka v ruke. Spomienky na svadbu hriali, aj boleli. Päťdesiate roky, roky nášho sobáša, neboli roky medové. Boli tvrdé, ťažké, ba dokonca v mnohom pre mnohých, aj pre nás, odporné. Sedeli sme zahĺbení v myšlienkach.
Po chvíli sústredenosti nastal šramot. Zo sakristia vyšla žena v strednom veku. Upratovačka v chráme s kvetinami v ruke. Dávala ich do váz na oltároch.
Vstala som z lavice, pristúpila k nej:
„Dobrý deň!... Viete, mám k vám veľkú prosbu. Boli sme na fare, pán farár tam nebol. Mohli by ste mu tento obrázok odovzdať do vlastných rúk?... Veľmi mi na tom záleží, aby ho obdržal. Je po mojej starej mame, ktorá tu žila, a tiež aj otec, aj ja... A mali sme tu aj svadbu...“
„Ale áno, neboja sa.. neboja... ja ho odovzdám... Pán farár niekam museli odcestovať, nie je tu,“ ženička zhovorčivá, prekvapená mešťanmi, sľubovala ostošesť, že danú prosbu vyplní.
S dôverou som vložila do jej rúk obrázok. Ťažko som sa s ním lúčila. Roky som si ho uschovávala a naraz nebol môj. Uvedomovala som si však, že tu v mieste vzniku bude doma a nájde si to najsprávnejšie sídlo. Od ochotnej domorodky z čachtického kostolíka odchádzala som domov trochu mrzutá, trochu neskôr spokojná.
Asi o rok po tejto udalosti, opäť sme sa našli na mieste nášho spoločného manželského päťdesiatročného boja. Ďakovali sme Bohu pred oltárom, kde sme spojili svoje životy, za zdravie, za to, že sme stále pri sebe, a že sa máme radi, napriek všetkým životným úskaliam, nástrahám, nepohodám, ale aj šťastiu, kráse, nehe, a tiež za dobré, múdre štyri deti a trinásť vnúčat.
Keď sme opúšťali po vďakyvzdaní Bohu dedinský kostol, objavil sa vo vchode kňaz v čiernej sutane.
Potešila som sa. Hneď som sa k nemu rozradostnene vrhla:
„Dôstojný pán, pochválený buď Ježiš Kristus, pred rokom som vám poslala po nejakej pani, čo ozdobovala oltáre, obrázok, ale storočný, z čias vzniku čachtickej lurdskej jaskyne. Odovzdala vám ho?... Dali ste ho do vašej kroniky na fare?“
Kňaz od prekvapenia, skoro zdúpnel: „Pochválen... Aký obrázok? Aká pani?...“
Otrasená som pochopila, že obrázok, môj strážený, opatrovaný obrázok, sa nikdy nedostal do „vlastných“ rúk duchovného, ktorý by vedel, čo s ním...
Keď kňaz videl moje sklamanie, môj smútok, potichu vyriekol:
„Milá pani. U nás nejestvuje na fare žiadna kronika. Už dávno nie... A ten obrázok?... Viete, mnohým veriacim tu na dedine už na ničom nezáleží, čo sa týka viery... kostola... A svätý obrázok? To tak ešte pre deti...“
Jeho rozčarovanie z mnohých svojich veriacich prepadlo aj mňa. Snažila som sa ho potešiť. Dodať mu pozitívnu energiu, nádej do budúcna, vieru, že to bude s nami ľuďmi lepšie, že opäť začneme hľadať na tomto svete aj veci duchovné, vnútru blízke, že vnútro si duchovno bude žiadať, veď je lačné, vyhladované...
Od pána farára v ošúchanej reverende, v ktorej niekde musel makať pri špinavej a namáhavej robote, odchádzali sme nie práve v povznesenej nálade. Chytili sme sa s manželom za ruky, stisli si ich, zakývali Čachticiam a mysleli na to, či sa na ďalšie jubileum našej svadby opäť nájdeme na schodoch chrámu, a potom pred jeho oltárom, kde sme si sľubovali „až po hrob“ - lásku! Na obrázok od starej mamy mi zostala len zvláštna spomienka, a poznanie, že to, čo nám je drahé máme posunúť len do správnych rúk...
