„Počuj, Samo, si vzorový manažér, prosím ťa, zmobilizuj všetkých vnukov rodiny a nejako zariaď, aby mi stará sedačka s kreslami odišla z obývačky a niekde ju odprac…!“ zaznela moja nesmelá žiadosť. Nová pohovka mi mala dokvitnúť o niekoľko dní, a žiadalo sa, aby jej stará uvoľnila miesto.
„Stane sa… Neboj, zariadim…!“ ozval sa hlas, akoby moja prosba bola úplne samozrejmá. Kde vezme auto na odvoz? Zíde sa dosť vnukov, aby tú ťarchu hebied odniesli?…
„Fakt… Naozaj?…“ nedalo mi, aby som sa neveriaco neozvala.
„Jasné, babi, povedal som!“ pritvrdil.
Spokojná som zavesila slúchadlo a opäť zaľahla do perín, s myšlienkou, ako sa zhostí manažér rodiny manažérskeho činu.
Už som aj pozabudla, že som Samovi čosi prikazovala, keď sa o dva dni večer zjavil i s bratom Lukášom.
„Prišli ste ma navštíviť?“ zaradovala som sa, pritiahla ich do kuchyne k stolu, kde som obom hladošom naservírovala párky, ktoré som si kúpila sebe na večeru.
Po párkoch nezostalo o chvíľu ani stopy, keď zazvonilo a vo dverách sa objavil ďalší vnuk Martin. „A čo ty tu?… Čo ste sa dohovorili, ako to občas robíte, aby ste ma potešili v chorobe?“ vítala som ho.
„No dohovorili sme sa,“ zahuhňal ako vždy Martinko a hupkom vošiel do kuchyne.
„Bohužiaľ, už nemám pre teba párky, ale môžem ti dať ruskú zmrzlinu, ak si hladný. Vidím, že si neprišiel z domu...“
„No fajn… Dám si… Ano, neprišiel som z domu…“ a pustil sa do zmrzliny. Jasné, vytiahla som aj ďalšie pre oboch vnukov, čo sedeli za kuchynským stolom a vykladali svoje príhody a skúsenosti študujúcich mládencov.
Presne o ôsmej, keď všetci traja už nervózne pokukovali na hodiny, čo viseli na stene, ozval sa Samo: „Babi, ešte príde Vilo s Jurom a ich kamarát s dodávkou. Prídu pre tvoj nábytok a my im pomôžeme…“
Úplne v šoku som zvolala: „Čože?… Predsa si to zmanažoval?… Ty si nezmar…! Chvalabohu!“ zaupela som od šťastia i od prekvapenia.
Ozval sa zvonček na vchodových dverách. Do bytu vrazili traja mládenci, chlapi ako hora. „Babi, prišli sme pre sedačku!“
Úplne bez seba som vyšepla: „A kde ju odveziete?!..“
„Samo zariadil, že do ich ateliéru. Tam sa ešte aj „ojazdená“ zíde…“
Vydýchla som si. Teda nevyhodia ju. Má síce svojich štyridsaťpäť rokov služby za sebou, ale bola kusom môjho života a nezapadne niekde na smetisku. Hurá! Ľahšie sa mi bude s ňou lúčiť.
Tresky-plesky, krik-šum, hrmot a sedačka s kreslami, s epedami zmizla z izby. Podelili si kusy nábytku a naraz s lomozom vypadla šestica chlapíkov z bytu. Vo veľkej izbe náhle zostalo prázdno. Zajtra musím vyluxovať a koberec vytepovať, aby mohla prijať nové, voňavé sedačky, na ktorých sa bude dobre sedieť, ležať i znesiteľne vstávať.
Otvorila som okno.Vyklonila sa. Na ulici v prítmí sa belela dodávka s rozcabrenými dverami, do ktorej šesť chalanov, vlastne mužov, nakladalo nábytok. Ten živelný krik, ktorý sa ozýval až hore k môjmu obloku a odrážal sa od múrov okolitých domov znel prekásne. Žiarou z pouličnej lampy sa na aute kadečo lesklo. Bolo to pekné… Chalani sa mrvili okolo autiaka a zhovárali sa.
Jeden z nich ešte vybehol hore pre svetre, ktoré si niektorí zanechali na vešiaku v predizbe. Zahatala som ho:
„ Počkaj, čo mám, zoberieš dolu a podeľte sa s tým…!“ Vytiahla som z kredenca litrovú kokakolu, balík keksov a pre všetkých šuhajov čokolády, ktoré som už mala nachystané na veľkonočnú šibačku. Zdráhal sa to zobrať, ale vtlačila som mu to všetko do rúk. Usmial sa, bozkal ma, pozdravil. A už ho nebolo.
Vyzrela som opäť z okna. Pri aute, ako parťák prišiel s plnou náručou, začal povyk. Delili si kekse, pili z flaš kolu na striedačku, smiali sa, schmatli čokoládku a už sa napakovali všetci do vozidla. Zarachotil motor. Zablikali reflektory na pozdrav mne, trčiacej v okne. Naraz večerná ulica stíchla. Po brigádnikoch nezostalo ani stopy. Práve tak, ako po starej sedačke v mojej obývacej izbe.
