Večer pred spánkom, keď už ležali umytí, najedení a spokojní, museli zliezť z postieľok a na kolienkach so zopätými rúčkami sa spoločne pekne pomodliť. Zle som to povedala - nemuseli sa modliť. Oni to robili radi a spontánne. Ďakovali Bohu, že bol pekný a rozžiarený deň, že sú zdraví oni, aj ich rodičia. Ďakovali, ale zároveň prosili o dobro, zdravie, pokoj pre všetkých do ďalších dní. Radi sme sa modlili s vnúčatami, lebo boli pri tom ako anjeli z neba, alebo ako nádherne voňajúce, utešené kvety na lúke. Občas to silne kontrastovalo s tým, čoho boli cez deň schopné povyvádzať, vychytračiť. Také ich malé pestvá... Normálne. Milé. Občas aj na zlosť. Po modlitbe, keď boli uvelebené v perinách a spokojne sa s rozospatými očkami nedočkavo pozerali na nás, ako dokončíme zhasínajúci deň, nastal čas mojich, alebo dedkových pesničiek-uspávaniek. Boli to chvíle prednášania básničiek, ktoré nám zostali v pamäti z detstva. Chceli sme, aby sa aj im zafixovali do srdiečok a preniesli do rokov, keď tu už my nebudeme. Neraz si však rozkázali, aby sme im rozprávali rozprávky, alebo niečo zo skutočnosti, napríklad - spomienky z čias vojny. Dokonca, keď boli väčší, žiadali si aj reality z komunizmu.
V jeden taký pekný, nevšedný večer sedel pri nich dedko. Malej druháčke Maruške napadlo, že by im mal deduško porozprávať niečo o druhej svetovej vojne. Dedo začal vykladať a deťúrence ani nehlesli.
„Dedko, naozaj si bojoval vo vojne?“ opýtala sa rozochvene Maruška.
A dedko „srandista“ úplne vážne zaonačil: “Samozrejme...“
„Aj si niekoho zabil?“ položila mu s úžasom otázku.
„Áno. Tridsiatich Maďarov... A potom som ich už nerátal...“ ďalej špásoval dedko.
„Naozaj?...“ Maruška mu neverila.
„Naozaj!“ dedo zduplikoval.
Vtom som vkročila do izby. Keď som počula, čo za táraniny milý dedulko servíruje svojim vnukom, zakročila som:
„Dedko, prečo im teraz pred spaním rozprávaš takéto rozprávky?“
Usmiaty dedo mlčky vstal. Nerád, ale vyšiel z izby. Usadila som sa na peľasť Maruškinej postieľky. Snažila som sa prejsť na inú tému hovoru. Deň som ukončila rozprávkou, známou všetkým deťom Európy: Šípkovou Ruženkou. V mojom zvláštnom podaní.
Po lete, keď sa deti vrátili do školy a bola hodina vlastivedy, a čosi-kamsi bola reč o vojne, prihlásila sa k slovu Maruška. Pekne-krásne vysypala pred pani učiteľkou všetko to, čo počula zo žartu rozprávať svojho podareného dedka. Jeho letnú rozpravu o vojne zobrala smrteľne vážne. Verila mu, že to, čo hovoril, sa skutočne stalo.
Keď bolo rodičovské združenie, a na ňom prítomná aj mama Hana, pani učiteľka jej toto rozprávanie Marušky reprodukovala a spýtala sa, či je to ozaj pravda, že dedo bojoval a zabil tridsiatich Maďarov. Mama Hana sa rozosmiala a priviedla učiteľku k pravde - dedko je nepolepšiteľný fabulátor. Vymýšľa, nadnáša, pridáva a „srandičkuje“ aj tam, kde by nemal. A deti, vnúčence, mu veria všetko, čo narozpráva. Odvtedy dbáme na to, aby sme svojim vnukom vraveli, už len čistú pravdu a nevymýšľali si tam, kde sa vymýšľať nepatrí. Deti, číre duše, veria všetkému. Nepredpokladajú dospelácku vychytralosť ani špekuláciu, aj keď úsmevnú.
