V jeden zázračný deň, keď som v Rajeckých Tepliciach chcela všetko odtajňovať, prebádať, nebola mamka doma. Vyšla som si, akože na prechádzku. Zablúdila som, až niekam k stanici. Všade bolo nezvyklo mĺkvo. Ľudia akoby vymreli. Otvorila som dvere do staničnej budovy. Nik a nič. Prečudesné ticho. Spätila som sa, a zaraz vychádzala von zo stanice. Vtom mi oproti išla „sajdka“ s tromi civilistami, s puškami na chrbtoch. Jeden z nich mal na čele previazanú červenú šatku. Bol mladý a veľmi pekný. Motorka zavrčala a pribrzdila pri mne.
„Proboha... copak tu děláš?!...“ vystrelilo z neho.
Prekvapene som sa na neho pozrela, že rozpráva po česky. Nechápala som, prečo by som nemohla byť na stanici a vonku vôbec. Pokojne som mu odpovedala:
„Prechádzam sa...“
„Tak běž k mámě... Rychle... ani se neohlížej!“...
Motorka bleskurýchlo odštartovala a stratila sa v diaľke. Poobzerala som sa. Nikde po nikom ani stopy. Čo sa, prepánajána, deje?... V zápätí som dostala strach. Čo sa to robí?... Vtom mi napadlo: asi partizáni?... Spojka?... Čosi som počula o takom niečom z posledných rozprávaní starších. Nadýchla som sa zhlboka a mazala domov. Nikomu som o zážitku s partizánmi ani nemukla. Ešte to by bolo treba. Bola by som svoje vyfasovala od maminy, ktorá ma zvedavú neustriehla.
Predvečerom sme sa však ocitli v pivnici kúpeľného domu. Mama nás menšie zabalila do diek. Najstaršia sestra bola usalašená, schovaná niekde vzadu.
„Mami, čo sa deje?... Prečo sme tu?...“ nedalo mi, aby som neuspokojila svoju zvedavosť. Ináč to, čo sa dialo, zdalo sa mi, ako jedno veľké dobrodružstvo.
„Idú... Nemci...“ tíško roztrasene zašepkala. Viac nič. Mlčala. Zdalo sa mi, že sa nehlasne modlí.
Pozorovala som maličké okno, ktoré bolo vo výške záhrady. Zacítila som sa nesvoja. Zrazu som si uvedomila akési nebezpečenstvo. Nepokoj ma opantal. Zachvela som sa. Bolo počuť škripot. Okolo okienka sa prevaľovali škrípavé kolesá tanku. Potom ostalo ticho. Jediný muž, ktorý bol s nami, stál pri dverách. Naraz sa hrkotavo, s treskotom rozcabrili dvere a v nich sa objavili dvaja, po zuby ozbrojení Nemci s namierenými puškami na nás.
„Ahááá, dá sind sie!“... zvrieskol jeden z nich, ktorý mal na hlave helmu a gumený, čierny plášť na sebe, za koženým pásom napchaté granáty. Vyzeral ako diabol z pekiel. Strašil, naháňal príšerný strach.
Muž od nás, nestratil duchaprítomnosť, schytil krikľúňa za rukáv a niečo mu tíško povedal po nemecky. Prekvapený Nemec, na šťastie, kapituloval a sklonil zbraň. Svojmu druhovi v zbroji čosi zamumlal a spolu vyšli von. Zmeravení ľakom sme nepohnute sedeli. Uvedomovali sme si, čo sa mohlo stať, keby vojak stratil nervy, alebo bol zúrivec a do nás všetkých pustil salvu zo zbrane. Po dlhej chvíli sa rozprúdil hovor. Muž spomedzi nás medzitým vyšiel za Nemcami. O pol hodinu sa vrátil a my ostatní sme už vychádzali do svojich bytov.
Toto bol môj prvý ozajstný dotyk hrôzy v detstve z vojenských ťažení a nepokojov, ktoré ovládli náš štát v hodinách celosvetového Zla. Rozťahovalo, rozpínalo sa všade. Zgniavilo kadekoho a kadečo. Povstanie bolo nemeckou armádou potlačené... A druhá svetová vojna pokračovala na svojom smrtonosnom pochode a valcovala slobodu, pokoj a šťastie, životy všetkých ľudí bez rozdielu, malých i veľkých...
