V Bratislave som zažila časy leteckých poplachov. V byte bolo neustále otvorené rádio a my sme s hrôzou načúvali: „Nepriateľské bojové letecké zväzy sa nachádzajú nad Budapešťou, Gyorom, Viedňou...“ Vtedy sme sa začali chvieť. Čo nevidieť rozhučali sa sirény a my sme mazali dolu, kde nám nad našimi hlavami trčali potrubia s teplou i studenou vodou a plynom. V pivniciach sme prežívali nemalé obavy, či sa v nich nezadusíme, alebo nezhoríme, ak na náš dom, nebodaj, dopadnú zápalné bomby. Chvíle úľavy nastali, keď odtrúbila siréna koniec poplachu.
Mnoho ráz sme nestačili ani zliezť do pivnice a nad našim domom hučali americké bombardéry. Rozvíchrovalo nám to dušu. Báli sme sa, že sa lietadlá znížia a začnú na nás zhadzovať bomby. Zároveň sme však spoza okna nerozumne obdivovali „nepriateľské“ lietadlá, letiace vo veľkej výške, miesto toho, aby sme utekali tam, kde dospeláci mysleli, že sa môžeme v prípade bombardovania zachrániť. Letúny zanechávali za sebou dlhé snehobiele, čarovné dymové stopy. Bolo to strašidelné, ale aj úchvatné. Strieborné vtáky na belasom blankyte. Navštevovali nás vždy, keď bolo vonku nádherne a žiarivo od slnka.
Prechod frontu sme ako tak bezpečne zažili v Trenčianskych Tepliciach, kde sme boli opäť evakuovaní, schovaní v pivnici Liečebného domu. Okrem strachu, že sa od ťažkej, neutíchajúcej delostreľby zapália hory blízko nemocnice, nestalo sa nič také, čo by stálo za zmienku dieťaťa. Od prechodu frontu neznášam kašu zo starého hrachu ako žltučkú, odpornú brečku, granadírmarš, kapustné fliačky i halušky a kôprovú omáčku. Mali sme ju dennodenne na stole. Hanbila som sa za vtedajšie ofrflávanie jedla, vedomá si toho, že množstvá detí, ako som bola ja, boli na tom horšie, lebo nemali čo jesť vôbec. Videla a poznala som, ako živorili niektoré židovské rodiny za Slovenského štátu, kým sa niekam nestratili, kam, nemala som ani šajnu, a neskôr po vojne, zasa nemecké.
Povojnové obdobie bolo údesné. Opití ruskí vojaci na každom kroku bratislavských ulíc ležali celé hodiny vo svojich zvratkoch, väčšinou s kusami fazule, bez toho, že by sa na nich niekto pozrel a skúmal, či vôbec ešte žijú. Kopa vojačikov v nepredstaviteľne špinavých, mastných vojenských uniformách, s otrasnými, deformovanými, neviem ako dlho neočistenými, gumovými čižmami na nohách, a ruské vojačky s umelo nadmutými prsiami, padli pred nás ako rarita z nebies. Zaskočilo nás to. Strach a obava vychádzať von na ulicu nás ovládali. A nielen nás deti.
Neraz som sa zobúdzala v noci na úpenlivé zúfalé kriky a plače, ktoré sa ozývali z malého parčíka, vedľa Lekárskej fakulty a Avionu. Nachádzali sa v ňom aj hroby ruských vojakov, rýchlo nakopené, s červenými hviezdami miesto krížov. Na pomníkoch. Zúfalé volania o pomoc mi drancovali dušu. Často som otvorila okno a vyzerala, čo sa to vonku deje. V tme som však nič nevidela, lebo vtedajšie plynové pouličné lampy dávno nefungovali. Doliehali ku mne len do neba volajúce výkriky. Ženské. Nebo sa nad nimi nezmilovalo, ani blízko bývajúce množstvá ľudí. Báli sa. O životy.
Raz ma mama v okne prekvapila. Ostatné sestry spali, alebo sa tak robili, a ja, ako vždy zvedavá, nazerala som do škandálnosti noci. Mama ma vtiahla do izby a pribuchla okno.
„Chceš, aby niekto začal do okna a po tebe strieľať?“ hlesla rozrušená i vystrašená. Postrčila ma do postele.
Nikdy viac som už nezabŕdala do tajov i osudov noci, v ktorej sa diali také zlovestné čudá. Až neskôr som pochopila, čo tie ženské stony a vzlyky znamenali. A nebolo nikoho, čo by tým nešťastníčkam prispechal na pomoc. Vtedy.
Však nádherný zážitok som mala v dňoch po vojne, keď v uprázdnenom byte na našom poschodí býval ruský dôstojník. Občas bol v tvári namaľovaný. Bol hercom vo frontovom divadle. Vravievala to teta M., herečka SND, čo bývala v tom istom dome, čo my. Rus si nás deti obľúbil. Občas u nás zazvonil. Mame do rúk vsunul balíček kryštálového cukru a vyfasované vojenské kekse. Akože pre nás deti. K prilepšeniu. Mamina to prijala, poďakovala. Mne však tie keksíky, zo srdca darované, boli protivné, lebo príšerne smrdeli od naftalínu. Ale to jeho láskavé srdce, nemôžem dodnes zabudnúť. Som vďačná za pozornosť, ktorú nám venoval v čase, keď cukor, múka boli na lístkový prídel. Pre neho cukor i kekse znamenali bohatstvo, s ktorým sa chcel rozdeliť. Vtedy, v tých zvláštnych časoch, bolo to aj o tomto: o láske, porozumení. Nielen o zlobe, krutosti, smrti...
