Na rohu ulice vo svite neónu stál aj on. Rukou sa opieral o okrasný stromček na pokraji chodníka. Chvíľočku. Potom sa pokúsil urobiť zopár krokov. Nešlo mu to. Utekal k zemi. Ťahala ho. Priťahovala. Vrátil sa neisto k mladému stromčeku a znova ho objal. Tentoraz však nestál: klátil sa, krútil.
Podišiel k nemu akýsi chlapec: „Neponáhľate sa domov, všakver?“ doberal ho.
„Niééé... ja ne-ne-máám domov...“ koktal cez zuby.
„Nejaký musíte mať...“
„Nemm-ááám...“ pretiahol.
„A kde spávate?“
„Na... nooo... ako príííde... v po-podnááájme...“ preťahoval.
„Na môj dušu, vy máte poriadne v hlave, čo strýčko?!“ chlapcov hlas zaznel výsmešne.
„Ba veruuu... Akuráát takýýých fafrrnkov učíím, ako si ty... Praaavda mi neverrííš... hik..hik...“ zaštikútal.
„To je sila!... Neverím... Chalani,“ obrátil sa smerom niekde do mĺkvej brány, „poďte sem!... Umriete od smiechu!... Máme tu učiteľa...ha-ha-hi-hi...“
K postave, čo sa knísala ako pri morskej chorobe, podišlo viac holobriadkov.
„Chlaaapci, dooveďte ma na Lippptovskúúú... túú vedľa... zaveeeďte maa...“ prosíkal.
Chlapčiská ho obstúpili.
„Vy ste fakt učiteľ?“ vyzvedal sa jeden. Najvyšší.
„Nieeéé učiteľ... ani riaditeľľ... ale vycho-vychovávateľ... hik... To je rozdiel môj milýýý, len vycho-chovávateľ... vychoo... hik...“ zapotácal sa a len-len, že nespadol.
Najvyšší ho zachytil: „A prečo potom slopete, nehanbíte sa?“ nepriateľsky zavrčal.
„Nemôôžem za tooo, mileeenký môôj, neemôžem...“ chlácholivo bľabotal ochmelenec.
Chlapec sa odporom zatriasol a pomykal hlavou: „Chalani, lezte domov!“ skríkol na rozrehotaných kamarátov. „Zavediem ho domov, lebo sa ešte niekde zabije!...“
„Ty si faaajn, káámoško... si faajn!“ kolembavý podgurážený mužíček vystrel obe ruky.
Chlapčiská sa chichúňali. Nechápavo sa dívali na priateľa. Dlháň položil ruku opilca okolo svojho tenkého krku a začal sa s ním terigať ulicou...
V autobuse
Autobus sa hrnul dopredu. Dusno v ňom zasahovalo každého. Pot sa z čiel rinul a zakrádal sa poza uši, do vlasov, na hrdlo, krk. Šofér naraz skrútil prudko volant. Autobus sa zakyvotal. Cestujúci v ňom div nepopadali.
Chlapček s taškou, s veľkým uteráčiskom na vrchu sa tiež zaholengal. Vychýlil sa zo svojho sedadla, zasiahol nohou vedľa stojacu pani.
Pani hnevlivo zagánila.
Chlapča nadvihlo tvár: „Prepáčte, teta, nechcel som!“
Žena ani nemukla.
Vtom chlapča vyskočilo zo sedadla ani podstrelené: „Teta, nech sa páči, sadnite si!...“
Ženou trhlo, červeň jej obliala líca. „O chvíľu vystupujem!“ vychrstla.
Chlapček sa zakabonil. Opäť vhupol na sedadlo. Preplnenú aktovku s uterákom si pritiahol tesnejšie k sebe. Tvárička sa mu zhrčila: prebleskol ňou lúč nepochopenia.
