Môj muž ani nehlesol. Žiadne poznámky, žiadne zaspanie. Oči mal uprené do výšky a len očil, sledoval úžasné výkony Marka Igondu, akéhosi blonďavého maláka a iných hercov. Aj ja som zostala akoby vo vytržení nad dejom, nad hercami s ich perfektným stvárnením jednotlivých postáv.
Čo výjav - to nový príbeh. Čo akcia - to s hlbokou, nie povrchnou myšlienkou. Ponúkalo sa to všetko s nezvyčajným taktom, nehou, pokorou, výbušne alebo pokojne. Defilovala tu láska, prostota, nenávisť, boj človeka sám so sebou. Čo hlavne, podaril sa tu úžasný záber utrpenia. Bolesť a utrpenie, človečie ukrižovanie, s ktorým sa človek boril, trápil, premáhal ho a nad ním vyhrával. Režisérka filmu predostrela pred nás fakt, ako človek neskutočne rastie utrpením v mocného, dobrotou oplývajúceho človeka. Brilantné stvárnenie neznesiteľného utrpenia, rozorvaného, rozpolteného človeka Igondom bolo strhujúce. Divák, ktorý prežil v živote utrpenie, bolesť hocijakého druhu, sa v postave Lietajúceho Cypriána, mnícha-obyčajného človeka, uvidel. Videl seba, svoju nemohúcnosť a predsa úžasnú silu, ktorá drieme v každom z nás. Scény, aj erotické, boli pojaté a podané jemne, ako to v terajších filmoch nebýva. Krutosť a smrť boli predložené krátkymi zábermi. Návštevník tohto výborného filmu, ak má len ako-takú snahu dopátrať sa pravdy o našej minulosti, o ľuďoch, o kláštoroch, mníchoch, musí uznať a priznať, že kláštory boli kedysi plné múdrych osobností, ktoré jednoduchý ľud privádzal ku kultúre ducha. Spôsob, ako starí mnísi opatrujú svojich nevládnych druhov až do konca ich života, láskavého prístupu k bezmocnosti, mohol by byť príkladom pre mnohých, ktorých staroba odstrašuje, odrádza, hnusí sa im, a čo by najradšej privítali eutanáziu, aby sa mohli tej slabosti-nemohúcnosti čím najrýchlejšie zbaviť, odohnať zo svojho vlastného života. Všetko v tomto filme plynie ako niečo pokojné, samozrejmé, a potom naraz vznikne sopka, výbuch a životy ľudí sa menia, ničia, strácajú. Úžasné...!
Režisérke filmu patrí vďaka za skvost, ktorý vypustila pred divákov. Keď porovnáme tie množstvá slaboduchých, prázdnych, odstrašujúcich filmov, ktoré nás obklopujú, zavaľujú a odháňajú, aby sme sa vracali do miestností kín s týmto pokladom, ktorý človek objavil v nečakanej chvíľke svojho hľadania po nejakej príjemnej zábave, naplnení, je to úspech, šťastie. Neopakovateľná radosť z toho, že opäť niečo zažiarilo, čo naplnilo človeka, ktorému sa zažiadalo hĺbky, duchovného pokrmu. Pre plytkého človeka alebo človeka, ktorý pachtí po lacnej zábave, priemernosti, zabudnutí, úniku zo šedivosti dňa, toto slniečko krásy nezasvieti, nepoláska, nerozteplí. Kto chce viac ako bačorinu, stojatú vodu - nájde prekrásnu hlbinu.
Tak nejako som sa cítila, uvažovala, keď som videla Marka Igondu zvíjať sa ako červíka vo svojom neskonalom utrpení, vo svojom boji premôcť nenávisť a žiť v láske, čistote ducha, duše, srdca. Nehanbila som sa za slzy, ktoré mi vytryskli, keď som sa v ňom videla. Videla som človeka trpiaceho, bojujúceho samého so sebou. Kto trpel aspoň raz v živote, keď bojoval s bolesťou, s vážnym rozhodovaním, pochopí na tomto predstavení nevýslovne mnoho. Človek sa vidí na tej mihajúcej sa veľkolepými obrazmi, obrovskej plachte ako na rontgene.
Keď film skončil, diváci sa ani nepohli. Pár minút sa dožívalo, prežívalo to, čo sme do seba dejom filmu vstrebali. Až po nejakej chvíli, hodne dlhej, sme pomaly, pomaličky, akoby nás niekto uhranul, vstávali.
Už mi neprekážali boľavé nohy, už mi neprekážalo moje starecké kadečo, mocne som pocítila vďaku k dcére, že ma na toto prezázračné divadlo zavolala a tak mi vložila do duše bohatstvo, s ktorým budem žiť nejakú dobu.
V noci som nemohla zaspať. Zaspala som neskoro. Potom som sa, asi z rozrušenosti, zobudila a od pol tretej rána do šiestej hodiny brieždenia som písala v hlave článok, v ktorom som sa musela odreagovať zo zažitého. Ten film rezonuje vo mne dodnes. Aj hudba dokresľujúca atmosféru a dej tohto historického veľkofilmu, filmu o obyčajnom – neobyčajnom človeku a jeho príbehu. Príbehu, ktorý vám zasiahne dušu. O človeku, ktorý vás šľahne po duši...
Cesta domov už nebola taká dramatická ako predošlá cesta do filmovej sály. Našli sme výťah, zať preparkoval bližšie auto, a tak naša krížová cesta sa zakončila vzkriesením nielen nášho tela, ale v prvom rade duše.
Čo môžem ešte povedať? Ten film je treba vidieť. Kto miluje more - hlbočinu - nájde ju. Príjemne sa unaví, ale potom sa občerství, pookreje a nabije sa opätovne krásou a myšlienkou byť šľachetným človekom. A na dôvažok - odnesie si v duchu prenádherný nápev z titulnej skladby k filmu Legenda o lietajúcom Cypriánovi, ktorý znie z pier Zuzky Smatanovej.
Po tieto dni, keď ma zabolí duša, zapnem počítač, pustím si Zuzkin videoklip a načúvam prekrásnu melódiu i slová: „...na bolesť vnútri liek nájsť...“