O tom, ako ma znepokojuje, že z celej mojej rodiny sa skoro nik nezaujíma o politiku, že ma prekvapuje, aký malý interes o ňu majú i moji vnuci, študenti. Videla som, ako mojím slovám všetci načúvajú, ale nik sa k nim nevyjadril ani vetičkou. Trochu ma mrzelo, že nezaznelo žiadne echo na moje odhalené znepokojenie. Potom som si však v duchu povedala, že im všetkým ešte musím pripomenúť fakt, že aj náš spoločne obdivovaný pápež Ján Pavol II. často vravieval o tom, ako by mali ísť kresťania do politiky, do verejného života, aby tam presadzovali kresťanské hodnoty, aby im pripravovali cestu, aby nimi na nej svietili. Vážnym, naliehavým hlasom som im to aj predostrela. Oslava sa skončila.
Prešlo pár týždňov. V tom jarnom čase boli predčasné voľby na Slovensku.
Prišla sa k nám učiť vnučka Zuzana. Doma ju malí bračekovia vyrušovali, a tak u nás hľadala azyl ticha. Učila sa. Učila. Večer, keď mali byť výsledky volieb, keď ich už začali v televízii zverejňovať, malá žaba si sadla vedľa môjho kresla na zem a čakala, čo obrazovka vyjaví o chuti národa pre tú-ktorú stranu. Stále som ju odháňala od seba, aby sa radšej išla učiť, že neurobí na druhý deň skúšku na vysokej, ale Zuza sedela pri mne ako kliešť. Keď percento hlasov sa zvyšovalo pri našej prijateľnej strane, s hodným počtom slušných, charakterných osobností na jej kandidátke, hurónsky sme spoločne jasali. Keď sa percento hlasov zvyšovalo na opačnej strane, na strane protivníka, zosmutnievali sme.
Tešilo ma, že Zuza konečne prišla politike na korienok. Cítila som hrdosť, že nemám mŕtveho pavúčika vedľa seba, ktorý nevidí, čo sa deje okolo neho. Chvalabohu, skúšku na druhý deň, napriek drukovaniu pred televízorom sympatickej strane, urobila na jedničku.
Po voľbách, prišiel na návštevu môj vnuk, vysokoškolák Jakub. S pasiou sme spoločne rozoberali stav na našej politickej scéne po výsledkoch z volieb. Zistila som, že aj ďalší vnuk bol zasiahnutý tým čím ja – tuhým záujmom o spoločenské dianie. A tak som prestala byť smutná, že moji dospievajúci vnuci nemajú žiaden interes, čo len zavadiť o politiku, taký smutne bežný v dnešnom uponáhľanom svete, kde prevláda ľahostajnosť pomaly ku všetkému a ku všetkým, okrem seba a svojich chúťok či túžob.
