Teda po voľbách nenastal odmäk, ale akosi prituhlo a ozýva sa odvšadiaľ zmätený krik - kto je vinný za nástup mašírovania čižiem… Rozmýšľam, či moja maličkosť sa mala vôbec pobrať tým smerom, kde boli vystavené volebné škatule. Ako tak rozmýšľam, stále mi ale vychádza, že som urobila dobre…
Keď som sa ako-tak vychystala na osudový krok vhodenia hlasu pre toho môjho „pravého“, dvíhala ma zo stoličky aj chuť svojou voľbou povedať istej panej, že sa funkcie a postavenia nehrabú do kešene ako peniaze… Že stačí, hádam, jedna. A tak som vyrazila v plnom nasadení do volebnej miestnosti. Ja, ktorá zvyknem podporovať „feministické“ chúťky, lebo doprajem ženám, nedopriala som hlas žene. V diskusiách pred voľbami sa vyfarbila ako žienka, ktorá bľaboce hocičo. Podrylo jej to nelichotivo imidž. Aj som ju pri tých zlých výkonoch ľutovala. Po tomto temporé nebola dámou i osobou, ktorá by si zaslúžila stáť na čele môjho milovaného mesta. Klinec do rakvy bol zabitý v tej chvíli, keď sa mi dva dni pred voľbami ozval telefón:
„Tu je štáb Moniky Beňovej-Flašíkovej… Môžeme sa porozprávať o voľbách…?“ ženský jasný hlas zunel v slúchadle, ale v momente zhasol. Prečo?… Mojou odpoveďou.
„Ďakujem, ale neprosím...!“ a zložila som dorozumievací aparát. Týmto bol definitívne ucelený obraz u mňa - o kandidátke na starostku. Vtlačiť sa do domácnosti, súkromia! To ešte tak!…
Ako som kráčala do volieba zastavovala po niekoľkých metroch, lebo som nestačila s dychom, stretala som podobných, ako som bola ja. Kráčali s paličkami, barlami, ale odhodlane, horko-ťažko sa posúvali k vytúženému cieľu. Ich krížovú cestu k urnám vedia pochopiť iba tí, čo kedysi volili do červených urien a museli voliť len červenú farbu. Ak nešli do tej neslobodnej volebnej miestnosti, vyčačkanej obrazmi súdruha Stalina, Lenina a komunistického slovenského prezidenta, plus s červenou zástavou, na ktorej trónil kosák a kladivo, predvečerom prišiel domový dôverník, aby ich tam dotiahol aj za vlasy pod hrozbami, že bude zle, ak si nesplnia svoju občiansku povinnosť. Museli si ju plniť, ale od tých, ktorých mali voliť, žiadne občianske a ľudské práva veru nielenže nečakali, ale nikdy aj nedosiahli. A zasa pochopia o čom vravím len tí, čo vtedy žili a boli v tom nešváre až po uši.
Predbehol má aj mladý muž v športovom ancúgu. Dával si ranný beh. Podobal sa na SME-nárskeho blogéra, o ktorom sa šuškalo, že býva neďaleko mňa. Zobudila sa vo mne stará pani Marplová. Sondovala som, či to náhodou nie je on. Čosi mi navrávalo, že šikovný mlaďas odvolil, a teraz maže za zdravím. Kadečo ešte som myslela, vyšetrovala, videla, počula cestou na voľby.
Keď som odvolila a vracala sa do domova, povedala som si, že ak sa dožijem budúceho roku – s pasiou pôjdem voliť prezidenta, nových poslancov do parlamentu, aj europoslancov. Dobre si rozmyslím, ktorí to budú… Nebudem neskôr nadávať, že sú tam tí, čo som nechcela. Svojich zahodím do volebnej bedny, nech konečne niečo urobia, aby baganče nemohli pochodovať, a aby sa to tu konečne posunulo k lepšiemu… Kotlebovi pokojne treba dať „čapicu“ župana, keď ju vyhral. Veď sa hovorí: „Daj hlupákovi a neschopnému funkciu – ukáže sa, čo je zač!“
