Ale teraz je akoby prímerie. Naberajú sa nové sily, noví ľudia, nové kádre do boja, ktorý počne hneď po horúčavách letných mesiacov a zatiahne sa do dvora prezidenta, premiéra, predsedu snemu. Začne sa páliť ťažkými kalibrami na všetky strany a do každého politického miestočka. To si píšme.
Tí, čo novo nastúpili, zháňajú do počtu slušný mančaft. Chceli by ho mať taký. Omladzujú ho. Starých a starších berú pre skúsenosť, bývalú aj terajšiu slušnosť v rečiach aj v skutkoch. Občas sa k mančaftu priplazia podarenci, aj s nejakým tým masielkom na hlave, či za ušami. Našťastie ho však nemajú na ušpinených čiastkach tela toľko, čo po voľbách odídení národno-sociálno-cítiaci vrcholoví ex-politici.
Voličstvo toho alebo onoho tábora vkladá znova nádeje do tých svojich. Obracia k nim zrak. Vyslovuje pošepky túžbu, aby uskutočňovali ich želania, priania, aby ich život bol konečne nielen znesiteľný, ale dobrý.
Vidíme defilovať, po prvý raz v existencii nášho národa, premiérku-ženu, s milým úsmevom na perách, bez kedysi tak používaného zachmúreného pohľadu, výzoru. Hneď je to pri prijímaní zahraničných návštev, delegácii, prijateľnejšie, ľudskejšie, radostnejšie. Nádejnejšie, že sa tí páni s rozličnými jazykmi porozumejú, pobratia.
Niekomu prekáža mladý muž s mobilom v ruke, Marián, ktorý sleduje uprene premiérku a stojí po jej boku. Niekoho škádli mladý muž v okuliaroch, Rado, ktorý zvykne taktiež stáť pri nej, pôsobí mlado, ale inteligentne a moderne. Žiadni strašiaci do kapusty, z ktorých vanie strach, ľahostajnosť, nesympatickosť a otrlosť.
Sledujeme, pozorujeme, klebetíme, ohovárame, tešíme sa, držíme palce, preklíname, nadávame – dúfame.
Tajne v srdciach veríme, že predsa sa dočkáme, po blýskavici na krajšie časy, ozaj krásnych, slušných čias od slušných politikov, aj so slušnými, noblesnými hovorcami poruke, ako napríklad je Gábor Grendel, ktorí patrili k špičke novinárov vo všakovakých médiách. Novinársky tábor ochudobnel. Politický sa posilnil, obohatil. Kiež na jeho osoh.
