Čakať v rade nie je teda najlákavejšia činnosť. A zvlášť nie teraz, v týchto horúčavách, a zvlášť nie v banke. Predo mnou stálo asi päť ľudí, ktorí nervózne prešľapovali a potichu si medzi sebou šomrali, ako to dnes ide pomaly. Prepotené nervózne ticho prerušila prenikavá zvučka mobilného telefónu.
Vzápätí sa ozvala pani, ktorá stála v rade za mnou. Keďže nikto z prítomných v tej chvíli nemal nič zvláštne na práci, všetci sa započúvali do prebiehajúceho rozhovoru, ktorý bol čím ďalej, tým zaujímavejší. Okrem toho, sú hlasy, ktoré neprepočujete ani na rušnom trhovisku, nieto ešte na mieste, kde je hlučný aj šuchot papiera a klepot prstov po klávesnici.
Spočiatku nudná konverzácia postupne naberala na obrátkach. Dozvedeli sme sa napríklad, že decká boli v tábore a že sa mali celkom fajn. A dozvedeli sme sa aj to, že ráno pôjdu všetky do jedného na výter: „...ráno im teda urob tie výtery!... A zmeraj im aj teplotu!“
To už sa začali usmievať aj najväčší unudenci so stoickým výrazom na tvári. Ja som sa dobrých päť minút snažila ovládať a hrýzla som si do pery, ale keď som za mojím chrbtom asi desiaty raz začula slovo „výter“, začala som sa nahlas smiať. „A nezabudni, že výtery je najlepšie robiť nalačno!...áno, nalačno...“ Pani sa evidentne snažila ignorovať reakcie okolia a veselo pokračovala v konverzácii. Keď mi začali stekať slzy po lícach a pani si zrejme konečne všimla, že nie som jediná, kto sa natriasa od smiechu, rozhodla sa celý rozhovor zaklincovať takto: „A dobre ich vysmrkaj! Treba ich poriadne odhlieniť!“
Pani decentne sklopila svoje štýlové véčko, ale ak si myslíte, že klopila aj zrak, mýlite sa. So vztýčenou hlavou a našpúlenými perami čakala v tichu, ktoré opäť nastalo. Každopádne nám však všetkým na dvadsať minút zlepšila náladu a pomohla na chvíľu zabudnúť na všetky tie bankové prevody, inkasá a účty a hlavne na to, že státím v rade míňate svoj drahocenný čas.
Ak chcete zažiť zábavu pri čakaní, odporúčam napríklad aj lekáreň. Dozviete sa napríklad, že vaginálne tablety sa užívajú dvakrát denne ručne alebo aplikátorom, alebo že každý by mal mať doma čaj na preháňanie.
Zaujímavé veci sa môžete dozvedieť aj na autobusovej zastávke. Tak som sa stala svedkom rozhovoru dvoch násťročných slečiniek, ktoré sa dobrých desať minút v kuse rozprávali o tom, kde majú silonky s najväčšími očkami a ktoré farby sú najtrápnejšie. A že ak chcete, aby vaše stehná vyzerali štíhlejšie, mali by ste si sadnúť na okraj lavičky tak, aby ste sedeli len na „ritnej kosti“.
No nemáte chuť ísť si niekam počkať?
