Podľa neustále sa meniaceho a odhadom zostaveného grafikonu odchodov a príchodov si rozhodne nemôžete nastaviť hodinky, a tak som sa napríklad aj dnes bezmocne a so zaťatými zubami dívala za autobusom, ktorý prišiel a odišiel o celé dve minúty skôr, než oficiálne mal. Keď som si predstavila nasledujúcich dvadsať minút stepovania na zastávke a množiacu sa robotu na pracovnom stole, radšej som zavolala taxík. Šofér bol však taký apatický, že ho nevzrušila ani havária, ktorú sme obiehali. Pokusy o zdvorilostnú komunikáciu som teda rovno zabalila a civela som na tie isté ubiehajúce stromy, počarbané múry a nadjazdy, na ktoré pozerám každé ráno cestou do práce z okna autobusu.
Medzi taxíkom a autobusom sa však predsa len nájde zopár rozdielov: v taxíku je malá pravdepodobnosť, že spadnete na dlážku, alebo že si pri brzdení vozidla zlomíte zápästie. Samozrejme, všetko sa dá, keď sa chce, ale popri bezpečnostných pásoch pravdepodobnosť úrazu je nižšia aj vďaka tomu, že v osobnom aute nemusíte a vlastne ani nemôžete stáť. Popri pohodlí a bezpečnosti s tým súvisí ešte jedna dôležitá vec: netlačí sa na vás ďalších desať ľudí, z ktorých mnohí stále nepochopili, na čo sa používa antiperspirant a holiaci strojček, a tak im zrejme neprekážajú tmavé kruhy v podpazuší, ktoré chtiac-nechtiac vidia a hlavne cítia všetci okolostojaci cestujúci. Vždy, keď sa stanem obeťou tejto páchnucej situácie, rezignovane odvrátim hlavu na druhú stranu a aby som prišla na iné myšlienky, čítam všetky tie reklamné drísty.
Jednou z mála zmysluplných a nezištných informácií, ktoré si máte možnosť prečítať pri držaní sa vodorovnej alebo zvislej tyče v autobuse či električke, je „Ak stojíte, držte sa“. Občas sa však stáva, že obídete zle, aj keď tieto dobre mienené rady dodržiavate. Stačí, ak autobus, v ktorom sedíte, má v rukách šofér, ktorý si zrejme myslí, že čím rýchlejšie pôjde, tým skôr mu skončí pracovná doba a ktorý pri tejto rýchlosti nemá problém zastaviť, keď na krajnici dvojprúdovky zbadá nejakého svojho známeho (bežnému smrteľníkovi so zdvihnutým palcom by zrejme nezastavil). Pani v zrelom veku, ktorá „nesedela a držala sa“, v tom okamihu prudko narazila rovno na označovač lístkov, a ten doslova šmahom jednej ruky premenila na klbko farebných drôtikov, na ktorých visela plastová červená skrinka s digitálnymi hodinami – postrach všetkých čiernych pasažierov. Teraz táto skrinka bezradne visela dole hlavou rovno pred mojimi očami. Niektoré veci vidíte prvý a možno aj posledný raz v živote. Pohľad na rozbitý označovač mi pripomenul pouličnú lampu s odtrhnutým krytom, ktorý odhalil všetky tie káblové vnútornosti a zároveň akési tajomstvo.
Nad týmto bravúrnym kúskom by určite otváral ústa aj boxer Rocky Balboa. Spomínaná pani si s bolestivým výrazom na tvári pridŕžala zápästie a pravdepodobne premýšľala nad tým, či bude len vykĺbené alebo aj zlomené. Niektorí spolucestujúci k nej ihneď pristúpili a pýtali sa, či je v poriadku (čo im na to mala povedať? Ale jasné, som úplne v pohode...) Ochota sa však cení a ľudia predsa len nie sú až takí sebci, akoby sa zdalo. Na rozdiel od šoféra, ktorý pokojne pokračoval plnou parou vpred ako nejaký easy rider. Počas cesty na ďalšiu zastávku sa výsledok jeho bohémskej jazdy dostavil konečne aj k nemu. Ešteže sa zlé správy šíria rýchlejšie než tie dobré. Kým však prišiel do zadnej časti autobusu na miesto nehody, pani s poraneným zápästím to už zrejme fyzicky a psychicky nevydržala a vystúpila. Šofér sa teda len prekvapene pozrel na označovač visiaci dole hlavou, mávol rukou a vrátil sa za volant. Pravdou je, že potom už išiel už o niečo pomalšie, ale bola som rada, že na ďalšej zastávke konečne vystupujem.
Ku pokynom pre cestujúcich by mohli kompetentní dopísať: Keď stojíte, držte sa PEVNE. Ale keď môžete, radšej si sadnite. A keď už sedíte, dajte si bezpečnostný pás – hoci cestujete len pár minút. Nemôžete predsa vedieť, aký neurotik a anarchista vás má tých pár minút vo svojich rukách.
Keď už tie bezpečnostné pásy môžu byť v diaľkových autobusoch, prečo by nemohli byť aj v „obyčajných mestských“? Každý autobus predsa vie ísť rýchlo a vie aj rýchlo zastaviť – niekedy na to dokonca stačí aj zdvihnutie palca...
