I napriek tomu, že dobrý film si vždy rada pozriem, nie som typ diváka, ktorý musí vidieť každý nový film, ešte v čase, keď sa ešte nestihol ani poriadne ohriať na plátne. Radšej počkám a to isté si pozriem o pár mesiacov za pomerne menšie peniaze. Občas sa však stane, že ma niekto zlanári aj na nedávno odpremiérovaný film v klimatizovanom multiplexovom kine, kde šuštia pukance a suseda počujete sŕkať bublinky z plastového pohára, v ktorom hrkocú kúsky ľadu. Keď sledujem všetkých tých rozvalených sŕkajúcich a napchávajúcich sa ľudí, vždy si pritom na chvíľu spomeniem na dnes už neexistujúce malé nevetrané kino v malom kulturáku v malom meste s tvrdými operadlami, horúčavou a zimou, ktorá zachádzala za nechty, takže ste pri sledovaní filmu mohli vo vetrovke vydychovať bielu paru. Vtedy sme ako decká na to nadávali, ale podotýkam, že v kine sa mi ešte nikdy nepodarilo ochorieť.
Keď sme sa s kamarátkou vybrali (spravidla aspoň raz týždenne) do tejto pece alebo chladničky, ako stále štamgastky sme museli zohnať aspoň ďalších šiestich divákov, aby sa im film vôbec oplatilo premietať. „Aby sme aspoň tú elektriku zaplatili,“ hovoril nám bezradne sa tváriaci starý pán pri vstupnom. A tak sme vybehli pred kino a zastavovali sme okoloidúcich ako nejakí drogoví díleri. „A koľkože to stojí?“ vyzvedal sa nejeden chlapík. „Tridsať korún,“ odvetili sme pohotovo v nádeji, že sa nám podarilo nalákať ďalšieho diváka, čím o jeden stupienok narástla šanca, že film po hodine tohto šaškovania predsa len uvidíme. „Tak to si radšej kúpim dve pivá,“ znela zvyčajná odpoveď.
V mojom rodnom meste je dnes rovných 21 krčiem a ani jedno kino. Miestni podnikatelia asi vedia, čo robia... Kino, o ktorom hovorím, som iba jeden jediný raz počas celej mojej puberty zažila také plné, že ľudia stáli naprataní po bokoch hľadiska a nedalo sa tam ani poriadne dýchať. Prvý raz som sa vtedy bála, že lístky sa vypredajú skôr než päť minút pred predstavením. No skúste hádať, ktorá trojhodinová romanca to asi mohla byť... Presne tak – Titanic. Mnohí vtedy obetovali aj tie dve pivá.
Ak by som mala cenu dnešnej vstupenky do kina prepočítavať na pivá, bolo by ich asi tak sedem. Iste, popri samotnom vzhliadnutí filmu za to máte aj miesto v mäkkom sedadle, v ktorom sa máte pohodlne oprieť dozadu, ale človeka to akosi vždy láka sedieť vzpriamene... teda aspoň mňa. Len nedávno som zistila, na čo sú určené tie diery po pravej a ľavej strane sedadiel, nakoľko si spomínané fastfoody v kine zásadne nekupujem. Rozčuľuje ma to šušťanie, chrúmanie, sŕkanie a mľaskanie a okrem toho, ak náhodou dostanem chuť na pukance, viem si ich doma pripraviť za desatinu ceny, za ktorú sa predávajú v kine.
Predvčerom som však s prázdnym žalúdkom dobehla do kinosály v čase, keď sa už premietali všetky tie zdĺhavé trailery, a navyše som vedela, že film má takmer tri hodiny. Urobila som teda výnimku, a tak som šušťala, chrúmala, sŕkala a mliaskala aj ja. Hehe, občas aj ja môžem provokovať. Pre niekoho chvalabohu a pre niekoho bohužiaľ je v spomínanej cene siedmich pív za vstupenku zahrnutá aj klimatizácia. Sedíte tam niekedy hodinu, niekedy dve, niekedy tri a niekedy aj dlhšie a zo všetkých strán na vás prúdi ten neviditeľný ochladzujúci bzučiaci vánok, ktorý sa nenápadne trpezlivo plazí po hlave, po krku, po chrbte a po bruchu, zatiaľ čo vy s primrznutým úsmevom niekoľko hodín nehybne pozeráte na plátno.
Úsmev zmizne, len čo sa na druhý deň zobudíte a chcete vstať z postele. Budem ale radšej hovoriť za seba, nakoľko viem o ortodoxných zástancoch klimatizácie. Keď mi zazvonil budík a chcela som ho naučeným podvedomým grifom zrušiť, z polospánku ma prebrala ostrá bolesť v krížoch. V tom momente som sa snažila rýchlo si vybaviť príčinu. Hmm... zo spánku to asi nebude... Asi po polhodine sebazapierania som sa so zaťatými zubami pozviechala z postele, ale neverili by ste, aké fyzicky náročné môže byť obúvanie ponožiek, vyplachovanie úst od pasty, sprchovanie či šnurovanie topánok. Skúste to, keď sa nemôžete poriadne ani predkloniť, nieto ešte zohnúť... sedenie v práci mi nespôsobuje väčšie bolesti, len nesmiem na obrazovke zbadať nič prekvapujúce, zarážajúce alebo zaujímavé, aby som sa v návale emócií nenaklonila bližšie ku monitoru. Preto si v momentálnom zdravotnom stave radšej neprezerám určité internetové portály a neotváram poštu od určitých odosielateľov.
Väčšiu starosť mi však robia činnosti, ktorých vykonávanie si za bežných okolností ani neuvedomujem. Popri už spomínanom obúvaní a sprchovaní je dosť adrenalínové napríklad aj také nastupovanie do autobusu, zostupovanie alebo vystupovanie po schodoch, vykonávanie bežných záchodových úkonov alebo prezliekanie. To je však stále nič v porovnaní s tým, keď vám pri robení obloženého chlebíka na dlážku spadne paradajka a vy sa ju pokúšate zdvihnúť a zahodiť do koša... Odporúčam nakloniť sa vtedy jemne do jednej strany a jednu nohu vystrieť dopredu.
Tento nezávideniahodný stav však má aj svoje výhody. Keď sa nadopujete nejakými osvedčenými oblbovákmi bolesti a ste nútení ležať na jednom boku natretí zázračnými mastičkami a polonahí (krém nesmie prísť do kontaktu s látkou), konečne máte čas a vhodné podmienky napríklad na dočítanie knihy. Včera som takto prečítala skoro 200 strán. Ďalšou výhodou je napríklad to, že sa nemusíte (a nemôžete) nikam ponáhľať a život je hneď krajší, lebo čas ubieha pomalšie. Ďalšia výhoda plynúca zo zmeravených krížov mi momentálne nenapadá. Každopádne sa však najbližších pár týždňov do kina nevyberiem, a ak, tak radšej do nejakého skromného filmového klubu, v ktorom si láskyplne zaspomínam na intimitu poloprázdnej sály bez šušťania, sŕkania a bzučiacej zradnej klímy.
