Pred týždňom som sa vrátil po relatívne dlhšej dobe zo zahraničia. Moja cesta viedla aj cez letisko Weeze, nachádzajúce sa pri Düsseldorfe, keďže vďaka nízkonákladovke Ryanair, to bola najekonomickejšia možnosť ako sa dostať do Amsterdamu, kde som mal v pláne ísť.
Mal som ešte nejaký čas k príchodu shuttle busu, ktorý som trávil ako inak pripojený na bezplatnej wi-fi sieti letiska, no bol pomerne pekný deň, batožiny som nemal veľa, rozhodol som sa teda prejsť po pekne upravenom areáli letiska.
Po približne 5 minútach som opustil parkoviskový areál a dostal sa do oblasti plnej opustených budov, ktoré podľa informačných tabúľ v minulosti slúžili ako ubytovanie pre britských vojakov, keďže letisko bolo od roku 1954 až do roku 1993 britskou vojenskou základňou. Žilo a pracovalo tam približne 2200 britských vojakov a spolu s ich rodinani tvorili populáciu základne s počtom obyvateľov asi 6000.
Pomaly som sa dostal k pomerne rušnej ulici, kde premávalo značné množstvo áut, dokonca som objavil akýsi bar s terasou s príkladným názvom "Istanbul". Vošiel som teda dnu a to čo som si myslel, že je len bar, sa ukázalo aj ako občerstvenie- kebab. Nebol som síce veľmi hladný, no vôni opečeného mäsa som neodolal. Za 6 € som dostal obrovský kebab- v porovnaní so slovenskými asi tak 3- krát väčší. Vypadal asi nejako takto:
Sadol som si na terasu a kedže bolo možno 10:00 a nikto iný tam okrem mňa nebol, obsluha- mladý chalan s menovkou Deniz sa spýtal či si môže prisadnúť. Nemal som s tým problém, koniec koncov považujem sa za priateľského človeka. Dali sme sa do reči, samozrejme po anglicky, keďže moja nemčina má najlepšie roky dávno za sebou. V skratke, Deniz patril do rodiny prisťahovalcov, ktorí emigrovali do Nemecka pred 20 rokmi. Postupne sa etablovali, naučili jazyk a otvorili si bar/kebab v areáli letiska, nakoľko to bolo na tom mieste finančne prijateľné. Aktuálne sa im darí a to aj vďaka tomu, že areál v súčasnosti slúži aj ako ubytovanie pre imigrantov z mnohých kútov Európy, najmä Poľska, Rumunska, Bulharska, ale aj Česka či Slovenska, ktorí prišli do Nemecka za prácou.
Dozvedel som sa aj, že o malý kus ďalej sa pod záštitou Detusche Kreuz nachádza utečenecký tábor, kde postupne prichádzajú utečenci z mnohých krajín sveta, aktuálne najviac z Afriky a krajín blízkeho východu. Nedalo mi to, zabalil som zvýšne tri štvrtiny kebabu, rozlúčil sa s Denizom a vybral som sa smerom k táboru.
Po ceste k táboru som stretával autá s poznávacími značkami Poľska, Rumunska a myslím, že som zazrel aj slovenské "NZ".
Spomínaný tábor, bol vlastne jeden blok budov po bývalých vojakoch, celý oplotený, ktorý dopĺňali veľké biele stany. Oplotenie však bolo len provizórne, pri vchode stáli dvaja pracovníci Deutche Kreuz, ktorí veselo debatovali so skupinkou utečencov. Utečenci chodili dnu aj von bez akýchkoľvek problémov, či kontroly.
Ako som tam tak stál a snažil sa s poslednými 5% baterky na telefóne urobiť nejaké zábery, zastavila sa pri mne skupinka dvoch imigrantov. Jeden z nich sa mi prihovoril po nemecky, no keď som sa mu ospravedlnil za moju nemčinu, spustil perfektnú angličtinu. V podstate bol zvedavý, či neviem o nejakej práci v blízkom okolí. Vysvetlil som mu, že som len turista, čo aj mohol vidieť, nakoľko som mal so sebou kufor z letiska a teda žiaľ neviem. Chvíľu som sa s ním ešte snažil udržať rozhovor, no potom sa mi slušne ospravedlnil, že sa ponáhľa na autobus do blízkeho mesta a pobrali sa preč.
Prišlo mi nevhodné žiadať ho o to, či sa s ním môžem odfotiť a keby aj, môj vybíjajúci telefón by bol istotne proti. Podišiel som teda ďalej ku vchodu, kde stáli dvaja pracovníci Deutche Kreuz. Predstavil som sa im a v duchu som premýšľal ako nenápadne nasmerovať niť rozhovoru smerom k imigrantom a ich správaniu. V pozadí hral nejaký druh "arabskej" hudby, ktorú si vnútri imigranti púšťali, keď sedeli v kruhu a pokojne sa rozprávali.
Keď sme sa počas nášho krátkeho rozhovoru dostali k imigrantom a k tomu, či sú s nimi nejaké problémy, typickou ostrou nemeckou angličtinou mi povedali: "S ľudmi tu problémy nie sú a ani nebudú. To už sú horší Poliaci, Rumuni a Čechoslováci, ktorí sú tu nižšie. Polícia tam chodí často, jazdia opití, sú tam aj bitky a pod. Tam by sa zišiel plot tiež."
V tej chvíli som bol aj celkom rád, že sa ma nepýtali odkiaľ som, možno si vďaka môjmu značnému opáleniu mysleli, že niekde z juhu, neviem. Chvíľu sme sa ešte rozprávali o Amsterdame, keďže som im vravel, že sa tam chystám Poďakoval som sa, s 3 % baterky som urobil ešte jeden záber dovnútra tábora a pobral sa naspať na letisko.
Po ceste spať som nad niektorými vecami intenzívne rozmýšľal. U nás na Slovensku sa zdvihla vlna odporu voči utečencom, ktorí u nás reálne ešte ani nie sú."Prídu na Slovensko, budú parazitovať na sociálnom systéme, všade bude bordel, dokonca sa budeme musieť báť o vlastný život." U niektorých Slovákov to zašlo dosť ďaleko- množstvo skupín na sociálnych sieťach podnecujúcich nenávisť, uverejňujúcich 5 rokov staré videá z Youtube, zaručené konšpirácie rákuskych pivnicových mesačníkov, až po reakcie samotných slovenských imigrantov v zahraničí, hľadajúcich petičné hárky proti ostatným imigrantom, či želajúcich si smrť všetkým utečencom, najlepšie upálením, alebo utopením.
To čoho sa obávame u afrických imigrantoch na Slovensku, robia v mnohých prípadoch slovenskí imigranti v Nemecku, Holandsku, Anglicku...V mnohých prípadoch sa správajú nevhodne, parazitujú, robia bordel a predsa sa u Nemcov, Holanďanov, alebo Angličanov nezdvihla taká veľka vlna všeobecnej nenávisti.
Nechcem teraz obhajovať všetkých imigrantov, ani nevravím, že som za ich príchod na Slovensko. Som za zvýšenie zdravej racionality na úkor nenávisti a pokrytectva, ktorého je tu až až. Tak ako neškatuľkujeme slovenských imigrantov v zahraničí, neškatuľkujme ani tých afrických či iných, pridajme trošku sebareflexie a zdravého úsudku namiesto hltania každej "zaručenej mediálnej senzácií" pozrime sa na vec z viacerých uhlov pohľadu. Kľudne majme negatívne stanovisko, no budem sa opakovať- menej nenávisti a pokrytectva a viac slušnosti.
