Severozápadná časť okresu Nové Mesto nad Váhom. Presne tam sa rozprestiera dolina s nádhernou prírodou počnúc Trenčianskymi Bohuslavicami smerom na severozápad až k hlavnému hrebeňu Bielych Karpát. Dolina patrí do Trenčianskeho kraja. V minulosti bola súčasťou Trenčianskej stolice a obce v nej patrili do Beckovského panstva. Preteká ňou potok Bošáčka a v blízkosti sa tiež nachádza rieka Váh. Do Bošáckej doliny patria obce Trenčianske Bohuslavice, Haluzice, Bošáca, Zemianske Podhradie, Nová Bošáca a niektoré osady patriace do Novej Bošáce Predpoloma, Španie a pod. Tieto obce nie sú len dedinami vsadenými do krásnej prírodou obohnanej doliny. Sú to hlavne obce, v ktorých žili ľudia s kultúrnym cítením už od nepamäti a presne to ma fascinovalo a nikdy fascinovať neprestane. Počula som o mnohých dedinách a mestách Slovenska, ktoré boli naozajstnou Mekkou histórie a rozvoja nášho malého štátu. Avšak málokto vie o takých malých a tak silných miestach, akou je práve Bošácka Dolina. Ako som sa dočítala, Zeminske Podhradie je niečo ako kultúrnohistorické stredisko. V minulosti, v 19. storočí to bolo jedno z centier kultúrneho a politického života Slovenska (neoficiálna druhá Matica Slovenská). Pôsobil i zomrel tu Samuel Štúr- brat Ľudovíta Štúra, národovedec, evanjelický farár, ktorý ako prvý začal kázať v slovenskom jazyku. Práve tu sa stretol Ľudovít Štúr s nádhernou avšak zemianskou dušou Adelou Ostrolúckou. A na tomto mieste sa Ľudovít Štúr i skrýval keď na neho, Hodžu a Hurbana bol vydaný zatykač roku 1848. Je tu pochovaný aj Gustáv Ostrolúcky. Pochádzuajú odtiaľto aj iní známi velikáni ako Anton Štúr, Ľudovít Vladimír Rizner. V Zemianskom Podhradí pôsobil aj Dr. Jozef Ľudovít Holuby. Toto kultúrno- vlastivedné stredisko navštevovali i významní slovenskí a českí vedci ako Alojs Jirásek, Dušan Makovický a iní. Dodnes sa v tejto dedine nachádza múzeum. V Bošáci zas boli rôzne džezové kapely, divadelné súbory, ktoré pretrvali do dnešných dní. Bošácke ochotnícke divadlo má už vyše sto ročnú tradíciu. V roku 1910 sa takto rozhodli Bošáčania, ktorých nadchla táto myšlienka natoľko, že ju zrealizovali. Je neuveriteľné, že už prešlo toľko rokov, a toto divadlo vyniká tým, že obhajuje kultúrne cítenie obyvateľov nie len Bošáce, ale aj okolitých dedín.
Mohla by som písať o veľkých mestách, ktoré boli naozaj historickými centrami, ale o nich už ľudia čo to vedia. Zdalo sa mi krásne vzdať hold tak malému a tak kultúne silnému miestu, akým je práve Bošácka dolina. Mnohí ľudia, ktorí tam žijú si ani neuvedomujú dôležitosť tejto krásnej časti Slovenska. Myslím, že spätným pohľadom do minulosti a do histórie si uvedomujem, že bez internetu, telefónov a rôznych iných moderných výdobytkov sa ľudia vedeli viac tešiť maličkostiam. Bojovali za práva slovečiny, rozvíjali svoje talenty a tým písali históriu pre ďalšie generácie. Pretože to, čo po sebe zanecháme ďalším nasledovníkom je dôležité. Bolo by skvelé, keby sme sa aj napriek modernej dobe viac snažili venovať sa svojim talentom, aby sme sa stále vedeli tešiť z malých vecí a písali tak nové dejiny svojím pozitívnym postojom k našej kultúre a ľuďom, ktorí niečo tvoria a majú chuť po sebe niečo krásne zanechať. Presne tak ako to robili naši predkovia v doline vsadenej medzi nádherné kopce a lesy obmývanej Bošáčkou.
