Médiami toľko premielaný problém, ktorý je stalé so zvyšujúcou sa nezamestnanosťou čoraz väčším otáznikom a čiernou dierou, ktorá denne pohlcuje množstvo rodín a nezamestnaných obyvateľov našej krásnej malebnej krajiny.
Kde sa stala chyba? Nejdem sa špárať v bode, ktorý všetci nazývame krízou. Nejdem nikoho obviňovať, pretože sa to aj tak neoplatí. Mnohí ľudia zavrhujú starý režim, mnohí na neho spomínajú s úsmevom. Ja som žiaľ, starý režim nestihla, než to vraj to, čomu všetci hovoria demokracia áno. Narodila som sa už do slobodnej zeme s víziou lepšej budúcnosti. Lenže s nastolením nového režimu, vstupom do Európskej Únie a tým aj vznikom krízy, ktorá sa začala dotýkať mnohých z nás som si začala klásť otázku, či predsalen starý režim nebol tou oslobodzujúcou formou pomoci ľuďom vo finančnom nedostatku. Staré mamy mi vždy vraveli, že vydať sa bol krok k dosiahnutiu lepšej budúcnosti. Existovalo niečo, ako manželská pôžička, závodné a družstevné byty a kto vraj nemal prácu, bol stíhaný políciou. A dnes? Mám pocit, že všetko dobré je za nami a pred nami jama levova. Nejde tu len o hypotetický výklad. Obzerám sa okolo seba. Mladí ľudia bez práce. Zvýšená kriminalita, príšerné zdražovanie potravín, plynu, benzínu a kadečoho iného. Úbohé platy z ktorých ľudia často ledva prežijú. Rodiny vo finančnej kríze bez finančnej podpory, a naša budúcnosť, ktorá visí na vlásku a pláva na vlnách otáznikov. Nič už nemá systém, v ktorý všetci toľko veríme.
Ubíja ma pocit, že sme na mŕtvom bode a prajem si, aby kompetentní prestali myslieť na seba, ale mysleli na budúcnosť krajiny. Mnohí z nás odchádzajú do zahraničia lebo veria a v mnohých prípadoch tomu tak aj je, že sa budú mať lepšie. Z každej strany sa niekto vyhovára, že je to hlúposť, že na SLovensku je predsa radosť žiť. Ale omyl. Je otázkou času kedy ekonomika tak ako aj finančné sektory padnú a nám nezostane nič iné ako prázdne ruky, plač a prosíkanie o to, aby sme nezostali na ulici. Chyba? Myslím, že otázok tohto typu zaznelo veľa a aj tak sa nič nezmenilo. Jednoducho existuje niečo ako dve vrstvy. Tá vysoká a tá nízka. Vysoká kradne tým, čo ledva vyžijú, prosperuje z ľudí novodobého otrokárstva no a ta nízka, to je tá, čo ráta každé euro do výplaty ak vôbec nejakú dostane a ktorá je priklincovaná nespravodlivými zákonmi, ktoré z nás vytvárajú chudobný štát bez chuti tešiť sa ráno do práce.
Je smutné už dnes odhadovať, že budúcnosť našich detí stojí na princípe veľmi bolestivého pádu. Snáď to tak nebude. Ale pokiľ sa bude diať všetko tak, ako doposiaľ, neverím, že sa nás to nedotkne stonásobne viac ako dnes. Pretože to, čo sa deje nemá obdoby a my len smutne kýveme hlavou, že snáď bude lepšie, keď kríza pominie. Nezamestnanosť, zvyšovanie daní, surovín a zadĺžensoť štátu. To nie je ideálna vyhliadka pre budúcnosť rodín a mladej generácie. čo s tým? Ktovie, ani ja sa už radšej na to nikoho nepýtam!
