Slovo ľudstvo znamená kvantitu. Teda aspoň pre mnohých z nás. Pre mňa ľudstvo predstavuje silu jednotlivca. Prečo sa nad tým vôbec zamyslieť? Prečo skúmať hypotézu, čo by sa mohlo stať, ak by ľudstvo vymizlo z povrchu Zeme, alebo by sa jeho počet zredukoval? Pre mňa je človek ako osobnosť veľkým otáznikom, ale tiež aj veľkou múzou k tomu pochopiť ho. Nie je to len kvantum niečoho neživého. Áno, sme ľudia žijúci v modernej dobe so zaužívanými dennými potrebami, ako ranné vstávanie, cesta do práce, hranie na počítači, či surfovanie po sociálnych sieťach. To všetko Nás radí do kolonky kvantity ľudí. Ale čo nás teda radí k tomu byť jednotlivcom?
Jedného upršaného dňa som si sadla do malej predajne na horúci čaj. Vonku pršalo a súrne som sa potrebovala zahriať. Po prvom dúšku čaju mi to zrazu všetko došlo. Pozrela som sa na ľudí pred sebou stojacich v rade na pečivo ponáhľajúcich sa niekam. Odrazu som mala chuť vedieť kam sa ponáhľajú. Chcela som vedieť, čo ich trápi. Žeby zbytočné mrhanie časom a trápne špekulovanie o nepodstatnosti? Nie, práve naopak. Ľudská duša toho dokáže vyprodukovať viac, ako samotné nosné telo. Často súdime, no neuvedomujeme si, že aj iní môžu súdiť nás. Vo všeobecnosti viem, akí sme my ľudia. Sme falošní a márnotratní, naháňame sa za niečim, čo nás v skutočnosti nedokáže naplniť šťastiím. Posudzujeme druhých a potom sa im s pokojom na srdci dívame do tváre. Aj mne sa to stalo snáď milión krát. Nechcem sa vyhovárať na našu dobu. A to veľmi zlú dobu. Ale aj tak mám ľudí zvláštnym spôsobom rada, lebo viem, že každý z nás je jedinečný. Aj keď zrovna ten či onen nám z rôznych dôvodov nevyhovuje. Niečo pozitívne nám dáva a ani o tom nevie.
Stojím pred vážnou otázkou. Sme schopní prebudiť v nás ešte na malý okamih ľudskosť? Raz sa mi stalo, že som sa zošmykla a spadla na chodník rovno pri výstupe z autobusu. Ak som čakala, že mi niekto podá pomocnú ruku, bola som na omyle. Každý ma len arogantne prekročil a nechal tak. Nik si ma takmer ani nevšimol. A o toto ide. Že my ľudia hľadíme priveľa do seba, no zároveň nás zaujíma názor okolia. Sme len šachové figúrky prerobené na dnešných robotov. Tento odkaz má po nás prebrať nová generácia? Ľahostajne myslieť sami na seba? Zastávam názor, že ak sa my ľudia nebudeme spávať ako ľudia, už viac nebudeme ľuďmi. Lebo ani tráva nie je trávou, pokiaľ by bola červená.
Na záver len toľko: našťastie som veľakrát z množstva človečenstva stretla ľudí so srdcom na správnom mieste a som rada, že ešte úplne nevymreli. Stali sa ľuďmi aj keď na vonok tak vplývali na okolie. Lebo pravá ľudskosť je hlboko vo vnútri a nie na povrchu.
