Písal sa rok 1989. Dňa šestnásteho novembra slovenskí vysokoškolsí a stredoškolskí študenti zorganizovali demonštráciu v Bratislave a následne dňa sedemnásteho toho istého mesiaca v piatok sa na Albertove zišli študenti pražských vysokých škôl na pamiatku zatvorenia českých vysokých škôl z roku 1939 nacistickým Nemeckom. Dav sa vydal do centra, kde im cestu zatarasili špeciálne jednotky. Cieľom mala byť zmena pomerov v ČSSR. Tento revočný deň sa skončil rozháňaním študentov príslušníkmi ZNB a Oddielu osobitného určenia ministerstva vnútra. Študentov brutálne bili obuškami a táto udalosť pohoršila spoločnosť v tedajšom Československu. Obdobie od 16.novembra do 29. decembra nazývame Nežnou revolúciou, kedy mladí študenti odštartovali protesty proti násiliu a vďaka čomu nastala odozva. Dohra tejto a aj ostatných demonšrácií bola viac ako jasná no zároveň prekvapivá - v roku 1990 prijalo Federálne zhromaždenie zmenu názvu nášho štátu na Českú a Slovenskú Federatívnu Republiku. Konali sa historicky prvé slobodné voľby, čo bolo v tej dobe veľkým pokrokom a dôvodom k oslavám. Už ako dieťa si pamätám, že svet vtedy a dnes bol úplne iný. Na Slovensku nastával pokoj. Vznikala demokracia a ľudia sa prestávali báť dávať svoje názory najavo. Detstvo som v tom období mala naozaj krásne. V škole bol poriadok ešte z obdobia socializmu a komunizmu, nástenky boli plné kvetín nakreslených deťmi vyšších ročníkov. Pani učiteľky sa nevolali pani súdružky, ale pani učiteľky. Povinnú výučbu tvorilo učenie sa štátnej hymny Nad tatrou sa blýska. A ku dňu matiek sme mamičkám vyrábali vlastnoručné karty s poďakovaním. Čo bolo iné ako v dobe pred Nežnou revolúciou? Slovensko si uvedomovalo osobitú štátnosť, avšak veľmi pomaly. Potraviny začali stúpať, presne ako aj suma za elektriku a plyn. Firmy, ktoré dovtedy fungovali dlhé roky zrazu krachovali a farebnú televíziu malo čoraz viac ľudí. Technika bola čoraz pokrokovejšia. Kúpili sme si ako rodina náš prvý magnetofón na kazety a vyhodili kotučáky. A keď o niekoľko rokov prišiel niekto s cédečkom, všetci sme si mohli oči vyočiť. Naše závesy a sedačky modrej farby, ktoré mala takmer každá tretia domácnosť sme vymenili za modernejšie a farebnejšie, začali naplno fungovať rádiá so zahraničnou hudbou. Vznikli televízne stanice, v ktorých vystupovali starší, ale hlavne stále mladší moderátori. Vznikali televízne súťaže či hitparády. Slovensko začalo žiť, všade prúdil život. Ľudia bez obáv cestovali do zahraničia a v škole sme dostávali nové farebné knihy. Narodiť sa v prelome starého a nového režimu bolo naozaj obohacujúce. Čas išiel ďalej. Prvé chlapčenské skupiny a ich prvé cédečka sme si zadovážali z blších trhov v Poľsku alebo Česku. Magnetofón sme vymenili za novší s cd prehrávačom a tiež sa rozbiehali prvé mobilné telefóny, pevné linky ako aj počítače. Už na základnej škole na druhom stupni sme mohli používať internet a veda a technika stále napredovali. Čo bolo veľkou nevýhodou bol fakt, že učitelia si nedokázali získať u detí postavenie a rešpekt ako tomu bývavalo skôr. Decká začali nadávať, byť nervózne, nevedeli sa zmestiť do kože a k učiteľom si dovoľovali pomerne dosť. Lavice začali bývať počmárané a decká prepadali novodobejším hudobným štýlom ako punk, rock a podobne a neskôr tiež emo. Počítače nahradili notebooky a teblety, veľké a ťažké mobily iphony či smartfóny. Ľudia sa prestali vedieť zabávať na zábavách, začali vyhľadávať radšej plytké vzťahy, alkohol a drogy. Sexuálny styk už viac nebol tabu. Sex je vytlačený na takmer každom kúsku novín, časopisov, televízie či internete. Decká sa už nechechcú,keď vidia obnažené telá. Ale predbiehajú sa, kto z nich je viac skúsenejší. Tým nechcem naznačovať, že táto dnešná doba je zvrátená, ale málo ľudí dnes je solidárnych a dobroprajných. Po vstupe do Európskej Únie krachli aj tie firmy, o ktorých sme si mysleli, že tu budú ľuďom poskytovať apoň akú- takú prácu. Pokles svetovej ekonomiky, bankroty, na Slovensku stále sa zvyšujúca nezamestnnosť a stále vyššie dane a menšie zárobky. Na jednej strane sme slobodní, nepodrobujeme sa nijakému výsluchu za to, že máme svoje názory, avšak dnes mi svet príde oveľ skazenejší a zvrhlejší, akým býval dvadsať rokov dozadu. To čo bývalo kedysi tabu je dnes verejne dostupné všade. Decká viac odvrávajú a my viac žobračíme aby sme dokázali prežiť. Sme zvyknutí na mp3 prehrávače a všakovaké výdobitky techniky. Naše deti už na vianoce netúžia dostať encyklopédiu, ale najnovší tablet. Svetu vládnu sociálne siete. Sme unaháňaní a vyčerpaní vlastným pohodlím, na ktoré ťažko drieme v práci. Ráno sa zobúdzame s myšlienkami na to, kam sa zas budeme náhliť a čo všetko treba postíhať. Novodobá súčastnosť nám dáva veľa, no vzala nám oveľa viac ako si dokážeme predstaviť. Vzala nám radosť z maličkostí a miesto toho nám nastolila nevyliečiteľné choroby. Vzala nám poriadok a režim, ktorý dnes vôkol nás chýba. A priniesla nám americké myslenie vo všetkom čoho sa dotkneme. Lenže my nikdy nebudeme Amerika. My sme hlavne Slovensko. To Slovensko, za ktoré sme toľko bojovali a v ktorom sme boli toľko utláčaní. Už takmer zabúdam na to, aké bývalo Slovensko krásne. Akú bohatú kultúru my vlastne vlastníme. Aké poklady skrývame. Nivočíme všetko, čo sme roky a storočia budovali. Či je to politikou, nadvládov cudzincov nad nami a našou socializáciou, zničenie slovenských výrobkov alebo len neúctou k sebe samým neviem. Chcela by som byť pozitívna, lenže pozitívne nastane len vtedy, ak budeme súdržní a nenecháme sa nikým ovládať. Žime prítomnosťou, v ktorej nebude taký chaos, aký je nastolený mocnými tejto krajiny. Nezatracujme Slovensko, aj keď predpokladáme, čo nás tu o pár rokov čaká. Rútime sa do záhuby, ale otázka je jasná- môže za to len vláda či aj my samii?
