Zrkadlo

Koniec koncov- dokázala nám to aj vojna. Vojny vo všeobecnosti. No hlavne tá 2.svetová. Dokážeme ako ľudia prežiť? Donedávna by sme si mohli myslieť, že v 21. storočí nie je miesto na zbrane, vojnu, zabíjanie, hoci sa tak stále deje v niektorých krajinách, no nie v celosvetovom merítku. Zatiaľ. Mysleli sme si, že vyhrážky jadrovými a nukleárnymi zbraňami sú mŕtve, pretože sme civilizovaný národ a ako civilizácia, ktorá sa počas stáročí vyvíjala hlavne už aj technologicky, jednoducho vieme, čo také niečo v ústach bláznov môže spôsobiť nám ľuďom. Je to bláznovstvo, lebo dobre vieme, čo jadrový výbuch v Hirošime a Nagasaki, či v Černobyľe znamenal. Očividne dokáže ľudská hlúposť neustále niečím novým prekvapovať. Ak si vezmeme zvrátenosť vývojov niektorých technológií, ktoré postupujú závratnou rýchlosťou, a nie vždy majú aj technologické prepojenia s nami, ako s ľudstvom len ten dobrý zámer, vravím si- kam až dokážeme zájsť? Sme hodní toho, čo nám tu zanechala generácia predtým? Keby žili v našom technologickom svete oni, odolali by hlúposti a nenávisti? V dnešnej dobe, ale aj v tých dobách pred nami vždy existovalo súperenie. O moc. O peniaze. Porovnávanie sa, závisť, neznášanlivosť. Vezmime si takú Ameriku a černošské otroctvo. Alebo židov a ich likvidácia. A v týchto, ale aj v mnohých iných príkladoch a postojoch ako masa zlyhávame. Pretože sa neriadime úsudkom, ale ideme s davom. Bojíme sa mať správne hodnoty. Bojíme sa hovoriť, čo nás trápi, bojíme sa, čo si o tom našom postoji povedia iní. Sme zabednení v smiešnych ideáloch spoločenských vrstiev a často ani nevieme, že spoločenské vrstvy a dogmy sú len materiálne hlúposti vymyslené pre darmožráčov a snobov. Kto vlastne sme? Ak dokážeme milovať a vzápätí nenávidieť tak silno, že sa nám zachce ľuďom ubližovať, zaslúžime si vlastne žiť? A žijeme správne? Niekto by povedal, že nás vedie diabol. Ale nie. Toto sme my ľudia. Dokážeme byť tými najkrutejšími bytosťami na planéte Zem len preto, aby sme sa utvrdili v tom, že my sme mocní. My sme nadľudia. My máme moc hýbať všetkým, čo sa nám zamanie. Myslíme si, že sme nesmrteľní. No nie sme. Nie sme ani nesmrteľní, ani mocní, sme len úbohí. Je ťažké priznať si, že zlyhávame v každej oblasti života. Hrdinovia nie sú tí, čo súdia, čo tasia zbraň na základe politického presvedčenia, ani tí, čo sú bohatí a mocní. Hrdinovia z môjho pohľadu sú tí malí, no veľkí ľudia so srdcom. Tí, ktorí mier považujú za prvoradý. Tí, ktorí chcú žiť najlepšie, ako vedia a prežiť život plný krásnych východov slnka bez strachu o svoj holý život. Hrdinovia sú tí, čo pohladia, keď sa iní cítia byť zničení, od ktorých padne slovo útechy v bezútešnej situácii. Volá sa to súcit, empatia, dobrosrdečnosť. Tie hodnoty, ktoré sa postupne vytrácajú, lebo o ne už ľudstvo akosi stratilo záujem. Radšej sa budeme hádať jeden cez druhého, kto má väčšiu pravdu, kto má vyššie ego, kto pochybil, kto je na vine, a smelo ukazujeme prstom, no za skutočné hodnoty sa postaviť nevieme. Streamingové platformy nám vo veľkom merítku ukazujú násilie, médiá zas polopravdy. Aby sme nestratili seba, musíme najskôr začať sami od seba. Nastaviť si zrkadlo, nech je akékoľvek čierne.  Žijeme chvíľu, no aj za tu chvíľu vieme narobiť toľko zlého. Prekvapuje ma, ako málo politikov sa v dnešnej dobe dokáže postaviť za mier, hoci ten, či onen pochybil. Stavajú sa na stranu dobra, možno nerobia úplne také isté chyby, aké ľudstvo urobilo počas 2.svetovej, keď sa ustupovalo agresorovi. Alvšak čo je to dobré? Aká je hranica dobra? So zbraňou v ruke? V stávke už nie sú krajiny, ale celé ľudstvo. V stávke je to, prečo mnohí odbojári bojovali na fronte, i mimo neho počas vojen. V stávke je to, čo mnohí v dnešnej dobe nechcú počuť, lebo to slovo je urážkou ich ega. Volá sa to mier. A ten ide ruka v ruke s ľudskosťou a správnymi postojmi. Lebo náš postoj a naše presvedčenie formuje spoločnosť  a zrkadlom spoločnosti sú lídri krajín. Jediné, čo dnes potrebujeme je vedieť zhodnocovať. Vedieť byť nestranným a vedieť rozlišovať na koho strane stojíme. Svet sa rúti veľmi rýchlo do záhuby, je len na nás, na nás ľuďoch- novodobých hrdinoch, či sa naše budúce generácie budú mať kde rodiť a za akých podmienok. Nie všetko sa dá zvrátiť a nie všetko sa dá zmeniť. No aj najmenší impulz dokáže viac, ako nečinné zaradenie sa v mase davu. Nebuďme masa, ale jednotlivec.