Raz v lete prišiel k nám do krčmy môj kamarát Fábio. Bol dosť smutný, taký celkovo divný... Sadol si k baru, zapálil si a ja som hneď tušila... Toto bude na pivo s rumom...
Naty, nechala ma... Teraz, keď som ju chcel zobrať domov... začal smutne
Nič si z toho nerob, nájdeš si lepšiu...klasicky som ho upokojovala
Chápeš to? Najprv chce, aby som viac zarábal...tak som viac pracoval a teraz, že na ňu nemám čas...no chápeš to?? mrmlal a ukázal, že chce ďalší rum
Vieš, niektoré baby nevedia, čo chcú...neboj sa bude dobre, dáš si pár rumov, vyspíš sa zajtra ťa bude boleť hlava a uvidíš, že potom ťa to prejde....
Lenže ja som už objednal letenky...
Dobre, tak ich zruš, veď to sa dá, nie??
Neviem, ale budem tam za blba...jeden deň objednám a druhý zruším?? mám svoju hrdosť! vyhlásil Fábio
Ok, tak leť s Bunnym aj on je z Angoly...navrhla som
NIEEEEE, Bunny strašne prdí s ním nechcem ísť nikam a v lietadle nemôžeš otvoriť okienko!...Poď so mnou ty!
Jasné samozrejme a doma mame povieš, že noo toto je moja lesbická priateľka a ešte ma tam ukrižujú! Tak to niee...
Nie my sme vyspelá krajina...spoznáš moju rodinu, Afriku, Angolu, môjho bratranca a navyše máme kúsok za domom tank...
Fábio tak s tým tankom si ma dostal...
Vážne?
Nie...
Ale poooď... (by ste neverili aký otravný dokáže byť taký priemerný angolčan)
Dobre, ale prestaneš zo seba robiť blbca a nepredáš ma do otroctva?
Niee...tak pôjdeš?? spýtal sa s nádejou Fábio
Vieš čo, pôjdem s tebou, úplne si ma zmagoril... a spečatila som svoj osud
Z tohto rozhovoru som zistila dve zásadné veci. Prvá každý chlap bez rozdielu farby, veľkosti, postavenia urobí to isté, keď ho nechá baba - ide sa ožrať. Druhá, keď príde afričan domov, tak si musí doniesť nejakú babu a asi je jedno akú, stačí aby to bola žena....Tak som sa dala na nekonečnú cestu čakania v rozličných čakárňach a zúrivosti nad neschopnosťou úradov...
(pred ďalšou pasážou chcem poďakovať tej milej tete na angolskom velvyslanectve a bratislavským mestským policajtom, ktorí ani netušili, že v Bratislave je nejaké angolské veľvyslanectvo...nevadí...aj tak ĎAKUJEM)
A tak sme sa s Fábiom vydali na cestu, žily som mala ako cedník, blbé očkovania.
V jeden krásny novembrový pondelok sme stály pred letiskom v Lisabone, odlet bol na portugalské pomery skoro nadránom o 7:10. Fábio s panickým strachom z lietania bol samozrejme naliaty ako sa patrí, ale do lietadla sa nejako vyštveral. Letuška z toho nebola nadšená, najmä nie potom ako sa jej snažil dať pusu pre šťastie. Nakoniec sme sa usadili, lietadlo bolo napráskané do posledného miestečka. Miesto sme mali to najkvalitnejšie aké mohol môj spoločník vybrať, áno hádate správne sedeli sme nad krídlom. Boeing začal stúpať do oblakov a Fábio začal odriekávať nejakú africkú modlidbu v rodnom jazyku bantu. To bolo všetko v pohode, až kým neprišli prvé turbulencie a výkriky typu: Padámeee! Zomreme v tejto plechovej rakve! Určite nejde motor, uhorímeee! a podobné perly ducha, ktoré naštrbia ducha aj skúseným cestovateľom. Po chvíľke sa k nám otočil starší pán a snažil sa Fábia ukludniť, že Boeing je spoľahlivé lietadlo a tak... Fábio samozrejme kašlal na reči, ale našťastie sa už nebliakal na celé lietadlo. A opäť sa dal na vieru a až do Londýna sa zbožne modlil v rodnom jazyku. Keď sme pristáli, zastavovali sa pri ňom vyblednutí ľudia a ďakovali mu, že jeho viera zachránila tento let... Ľudia sú divní... V Londýne sme mali čas 8 hodín a tak sme ho trošku využili na behanie.. Fábiovi sa podarilo aj vytriezveť.. Odlet sme mali 18:35 a niekedy okolo pol 16 to na neho opäť došlo..."Teraz budeme letieť dlhšie, teraz je väčšia šanca, že umreme!! Už nikdy neuvidím mamu!!" a tak podobne. Našťastie sa mu pri letisku podarilo kúpiť dva jointy, jeden mi kamarátsky prenechal. Tak sme ho vyfajčili, dali sme si na to pivo a ďalej sme čakali na let. Už bol evidentne kľudnejší, ale čo bolo hlavné konečne bol ticho... Odlet nám posunuli o hodinu a pol...Prišla hodina H, lietadlo štartovalo motory a Fábio bol našťastie ticho, len tak sa usmieval a hmmkal si nejaký song. Samozrejme sme opäť sedeli nad krídlom...Potom som zaspala...Zobudila som sa niekde nad Angolou, keď nám oznamovali, že ešte pol hodinu strávime vo vzduchu...a tak sme si tam krúžili...Konečne sme pristali, vystúpila som z lietadla a spravila som prvú fotku na angolskom území vo svojom živote...
Hneď ako som sa dotkla africkej zeme ma prepadol divný pocit, taký som ešte nezažila. Možno to bolo tým, že som akútne potrebovala ísť na záchod, ale bolo to niečo iné ako keď akútne potrebujete ísť na záchod v Európe. Asi to bolo tou Afrikou, Fábio hovoril, že Afrika robí s človekom divy... Možno som pocítila múdrosť predkov, aj o tom rozprával, ale väčšinou potom, keď si ubalil alebo keď vypil piate pivo. Proste bol to nádherný pocit...
Koniec prvej časti... :)
