Som zmätená, pravdupovediac, neviem co mám robiť.
.
Na jednej strane sa mi myšlienka odisť preč, zdá super. Isť do zahraničia, robiť úplne niečo iné ako doteraz. Začať nový život.
Na Slovensku ma nič nedrží. Alebo áno? Je to strach. Obava ,vykročiť do neznáma, takmer na vlastnú päsť. Ale je to cesta k osamostatneniu sa.
Mrzí ma, že som všetkým spôsobila šok. A s ich šoku som mimo aj ja. Trápi ma to, že im budem chýbať.
Sú z toho smutní, veď všetci ma majú radi, ale oni si zvyknú.
Je paradoxom, že do Bratislavy alebo na východ krajiny - do Košíc nemám odvahu ísť pracovať. Musela by som si zohnať podnájom, úplne všetko si platiť. A toľko peňazí na nový začiatok – nový štart svojho života tu na Slovensku nemám alebo si to len namýšľam?
Zahraničie je snáď správna voľba. Keď to nevyjde, vyskúšam veľké mestá tu na Slovensku. Nechcem stále postávať na križovatke života a len pozerať na cesty , ktorou mam vykročiť.
Nemám rada nečinnosť, asi sa so mňa raz stane workoholik, keď si nájdem robotu.
