Chrípka, prechladnutie a iné neduhy

Myslím, že všetko sa deje vždy presne ako má, nič nemôže byť jednoduché a keď si myslíme, že to už horšie byť nemôže, predsa sa stane niečo, čo sme nečakali, čo situáciu okorení a skomplikuje len preto, že jednoduchosť sa s pribúdajúcimi rokmi nesnúbi. Rok, kedy som mala šancu nazrieť do reálneho sveta mimo univerzitu (v súčasnosti veľmi nestabilný pojem), je za mnou. A na návrate nie je nič, čo by hovorilo o tom, že jeden z tých priestorov, ktoré som zažila je príjemnejší. Skôr ide o to, že na škole je toho viac čo ma baví. Presne ide o to, že nie je umenie robiť to, čo ťa baví, ale umením je aby ťa bavilo to, čo robíš (našla som to niekde, mrzí ma, že neviem, kde mám poznačené, že kde). Pracovný život táto veta veru často vystihuje. To však neznamená, že by to neplatilo o študentskom svete. Len tam človek vníma veci odlišne. Je to podobné ako s Platónovou jaskyňou. Čokoľvek robí človek v istom spoločenstve, zdieľa i komunikuje s ostatnými, je mu rozumieť; len čo nadobudne odlišnú skúsenosť, hneď nastáva zmätok, v ňom samom, ale aj v interakcii s ostatnými. V štádiách odchodu i návratu je nutná akási aklimatizácia, čas kedy sa treba spamätať.. ten však v reálnom slede udalostí je brzdou. Je nutné sa rozhodovať, kdekoľvek ste, treba sa nejak rozhodnúť, zachovať. Treba fungovať. Fungovanie dokáže narušiť aj zdravotný stav, ovplyvní nielen čas reakcie, ale aj psychické a mentálne schopnosti a tak sa človek cíti ešte horšie, ako by sa reálne cítiť mohol či mal. Problematika tu a teraz, prítomnosti a nutnosti riešenia problémov v reálnom čase tak dostáva reálnu podobu. Pretože hodnotenie situácie ex post umožňuje sledovanie udalosti z odstupu a s videním širších súvislostí. Tie sa samozrejme dajú vidieť aj v danej situácii, avšak reakčný čas a iné okolnosti to nie vždy dovolia. Tak robíme chyby. Mýliť sa je predsa ľudské. Niektoré sú fatálne, iné až tak veľmi nie, zo všetkého sa dá poučiť. Síce sa hovorí, že ľudstvo je nepoučiteľné, robíme tie isté chyby.. ale možno sa raz poučíme. Ja si dnes oblečiem rovnako, ako včera teplé spodné prádlo, hrubé ponožky, budem dúfať, že sa čoskoro vyliečim, a že aj keď už budem vyliečená budem na seba dávať pozor, aby som znova neochorela. .. keď pôjdem nabudúce von, snáď nebudem nútená ako minule sadnúť si na studenú terasu, lebo kamarátka sa s kočiarom nedostane nikde inde, a ak áno, snáď nám donesú niečo pod zadok, ja sa iste oblečiem teplejšie. A tak dopijem čajík, hodím do seba ešte jeden paralen a hor sa do práce.