Kultúrnu obec k nevídanej občianskej aktivite zmobilizovali hneď dve za sebou nasledujúce udalosti. Najprv to boli nezrovnalosti okolo výberového konania na prevádzkovanie priestorov bývalého Véčka, ktoré by znamenalo likvidáciu dlhodobo fungujúceho kultúrneho priestoru A4 v centre mesta a jeho nahradenie “zrozumiteľnou” kultúrou z čarovného klobúka kúzelníka Alexandra. Minister Krajcer situáciu promptne vyriešil požiadaním o zrealizovanie nového kola súťaže, no dištancovaním sa od budúceho rozhodnutia komisie. Čoskoro však kultúrou otriasol ďalší škandál - tzv. “vianočný darček” Ministra kultúry v podobe štátnej dotácie pre súkromnú galériu Danubiana, pod zámienkou vytvorenia dlho očakávanej Kunsthalle.
Problematických je niekoľko úrovní celej kauzy, či už po morálnej alebo verejno-správnej stránke (neštandardný postup udelenia dotácie súkromnej spoločnosti, neinformovanie verejnosti o celom zámere vybudovania inštitúcie takéhoto typu, neexistujúci projekt, na ktorý bola udelená čiastka viazaná, obídenie relevantných odborníkov, nevyhlásenie riadnej architektonickej súťaže na údajne verejnú stavbu, pochybná kvalita zbierky, ktorá by bez diskusie prešla do štátneho vlastníctva atď.) V tomto blogu sa budeme v jednotlivých bodoch venovať iba jednej vrstve celého problému, a to otázke zlúčenia financovania súkromnej galérie Danubiana s dlhoročne vypracovávaným projektom slovenskej Kunsthalle.
Čo je to Kunsthalle?
Kunsthalle je priestor pre realizáciu výstav súčasného umenia. Prezentuje progresívne formy výtvarného umenia a sprostredkuje ich odbornú reflexiu. Verejnosti ponúka objektívny, obchodnými či súkromnými vzťahmi nedeformovaný obraz o aktuálnych umeleckých trendoch. Nevytvára zbierky umenia, ani s umením neobchoduje, nepodlieha programovým ani komerčným záväzkom. Je platformou pre informačné a vzdelávacie aktivity otvorené širokej verejnosti. Všeobecne používaný nemecký pojem je prebratý z nemecky hovoriacich krajín, ktorých výstavnná a umeleckovedná prax sú vzorom pre celú Európu. Okrem samostatného odboru umenovedy, verejných múzeí a galérií, tu vznikla aj Kunsthalle ako moderný typ inštitúcie, ktorý sa behom 20. storočia uplatnil aj v okolitých krajinách. Pre slovenské publikum sú najznámejšími Kunsthalle vo Viedni, v Kremse a v Budapešti (Műcsarnok, Budapešť), inštitúcie typu Kunsthalle fungujú aj v Čechách (Dům umění města Brna) alebo v Poľsku (centrum umenia Zamek).
Prečo na Slovensku potrebujeme Kunsthalle?
Slovenská verejnosť potrebuje kontakt so súčasným umením podaný na adekvátnej úrovni. Chýba informačná základňa, ktorá by umožnila spoznávať a lepšie chápať umenie, ktoré vzniká v tejto dobe. Mapovanie kvalitných prejavov slovenského i zahraničného umenia umožňuje zrozumiteľné a názorné vzdelávanie obyvateľstva, ktoré slovenská odborná verejnosť spoločnosti dlží. Výstavné možnosti v slovenskom hlavnom meste sú stále nedostatočné a vykazujú množstvo neprehliadnuteľných defektov (technická vybavenosť, priestorové možnosti, inštalačné podmienky a pod.) Návšteva inštitúcie typu Kunsthalle je v zahraničí najbežnejším spôsobom, ako získať prehľad o aktuálnom umeleckom dianí v danej lokalite. Reprezentatívna Kunsthalle alebo jej obdoba jedným z merítok kultúrnosti krajiny.
V akom stave je projekt Kunsthalle na Slovensku?
O založenie Kunsthalle sa na Slovensku snažia rôzni odborníci a kultúrni aktivisti už od roku 1997. V súčasnosti sú hlavnými aktivistami diskusií o Kunsthalle iniciátori výzvy 20 rokov od nežnej neprebehlo. Za projektom Kunsthalle však stojí celý rad odborníkov z rôznych oblastí kultúry a umenia, ktorí prispeli k rozpracovaniu projektu do dnešnej podoby. Verejne dostupný je podrobný rozpis celej histórie projektu ako aj opakované reflexie v médiách . Najreálnejšie sa uvažovalo o jej zriadení v dostupnom, a po neveľkých zmenách pre tento účel vhodnom Dome umenia na SNP alebo v bývalých Hurbanových kasárňach. Za pätnásť rokov sa projekt striedavo viac či menej približoval k realizácii, vždy však stroskotal na nedostatku peňazí a iných prioritách rezortu kultúry. O to nečakanejší bol posledný zvrat, ktorým sa projekt takmer priblížil k (ne)zdárnemu koncu v podobe jej plánovaného zriadenia v rámci štátneho vstupu do galérie Danubiana.
Čo je galéria Danubiana?
Danubiana (Danubiana Meulensteen Art Museum, súkromné múzeum moderného umenia) je galéria dlhodobo profilovaná ako výstavná a zbierkotvorná inštitúcia prezentujúca umenie, ktoré je formou i obsahom blízke tradícii modernizmu (rámcovo koniec 19. storočia - 60. roky 20. storočia). Okrem výstav zásadnejších umelcov moderného umenia 20. storočia sa v jej programe často objavovali lokálni umelci, ktorí aj v súčasnosti tvoria v duchu konformného, historizujúceho modernizmu. Takýto typ umenia je živý na celom svete a všeobecne ho označujeme aj ako “stredný prúd”. V posledných rokoch galéria zrealizovala niekoľko výstav kvalitných umelcov staršej generácie a sporadicky i výstavy mladého umenia, no program galérie nikdy nebol zameraný na súčasné umenie a podľa mnohých odborníkov nebol vždy ani kvalitatívne vyvážený. Danubiana je typ galérie, ktorá je pre mnohých návštevníkov atraktívna nielen svojím výstavným programom, ale aj svojou výletnou polohou, atmosférou a zaujímavým architektonickým riešením. Produkcia výstav prebieha na vysokej úrovni, vrátane nákladných reprezentatívnych katalógov a širokospektrálnej medializácie.
Prečo je spojenie Danubiany a projektu Kunsthalle (mimoriadne) problematické?
Umiestnenie Kunsthalle do akejkoľvek súvzťažnosti s galériou Danubiana by nezodpovedalo jej hlavnému poslaniu, ktorým je kvalitatívne nekompromisné mapovanie najprogresívnejších polôh súčasného umenia. Program Danubiany by mohol v tejto súvislosti pôsobiť rušivo, v žiadnom prípade by nepripadal do úvahy model “striedania” programu vo výstavných priestoroch ani úzka koexistencia (i keď ex-)súkromnej galérie a inštitúcie typu Kunsthalle. Nikto Danubiane neupiera jej právo na existenciu a realizáciu výstav kvalitného moderného umenia, ani zásluhy vo vytvorení turisticky atraktívneho miesta v rámci okolia Bratislavy či šikovný manažment, ktorý dokázal získať pre galériu obrovský obnos verejných peňazí. Práve táto štátna podpora však začína byť najviac sporná v momente, keď sa ukazuje byť umelo a horúcou ihlou našitá na projekt Kunsthalle, ktorý s galériou takéhoto typu nemá nič spoločné.
Príbeh spod čarovnej paličky: Ako sa z rozšírenia Danubiany Kunsthalle stala.
Na tom, že vývoj každého projektu má svoje fázy a rôzne stupne, nie je nič čudné. Horšie je, keď si jednotlivé fázy preukázateľne odporujú a vzájomne sa vylučujú. Informácie v nasledujúcom odstavci asi nenechajú nikoho na pochybách, že Danubiana dlhodobo pripravovala svoje rozširovanie, ktoré ale preukázateľne išlo úplne iným smerom ako celková koncepcia Kunsthalle. Rozširovanie bolo naplánované od roku 2008, v júli 2011 dostala vláda SR oficiálnu informáciu o možnosti vstúpiť do projektu. V decembri odrazu Danubiana nemá ani na prevádzku, krátko na to minister kultúry oznamuje „záchranu Danubiany“ a „vznik Kunsthalle“. Trochu zvláštny vývin príbehu jednej štátnej dotácie. Riaditeľ galérie Danubiana, pán Vincent Polakovič, je mimoriadne šikovný manažér, ktorý pre finančné vstupovanie do realizácie svojich plánov dokáže nadchnúť tých správnych ľudí. Obišiel nepriestrelnú hradbu Ministerstva kultúry a peniaze na záchranu svojej krachujúcej (?) galérie sa mu podarilo vylobovať priamo na Ministerstve financií. Takto získané peniaze (12 miliónov eur) však zjavne celkom bez problémov neprešlo cez štruktúry MKSR, ktoré tieto účelovo viazané peniaze ďalej prerozdelilo aj do iných projektov. Z finančného vstupu štátu do súkromnej galérie sa narýchlo pripravil projekt jej rozšírenia pre potreby Kunsthalle (mimochodom, dodnes nezvestný a podľa všetkého nejestvujúci ani v základných bodoch) a tesne pred celou transakciou bola založená dovtedy neexistujúca nezisková organizácia Via Danubia.
“Danubiahalle”: dostavba, záchrana, prístavba...či Kunsthalle?
Na orientáciu v problematike nám pomôže jednoduchá chronológia.
Na jeseň roku 2008 začína riaditeľ Danubiany Polakovič rozvíjať „úvahy, týkajúce sa ďalšej budúcnosti Danubiany a potreby rozšírenia expozičných priestorov na účely umiestnenia trvalej expozície medzinárodného, holandského a slovenského umenia“. V nasledujúcich rokoch prebiehajú aktivity na architektonickom návrhu.
23. júna 2011 sa v Danubiane stretáva skupina umelcov (doteraz nekonkretizovaných) a formuluje výzvu smerom na MK a iné štátne orgány, aby riešili nasledujúce štyri okruhy problémov: 1. dostavba SNG, 2. neexistencia Kunsthalle, 3. múzeum úžitkového umenia, 4. ohrozenie existencie Danubiany. Až do decembra 2011 však o tejto výzve nikto netuší (a už vôbec nie ľudia aktívni okolo projektu Kunsthalle). Prvýkrát sa tu hovorí o ohrození existencie Danubiany. Výzvu verejnosť dodnes nevidela, dozvedela sa o nej až na tlačovke ministra Krajcera v decembri. Jej signatári sú neznámi, ministerstvo nakoniec zverejňuje na Facebooku len akýsi čiastkový zoznam. Minister Krajcer na tlačovke tvrdí, že signatári vyzvali MK na „záchranu“ Danubiany. Odpoveď na MKSR Facebooku opäť hovorí o „dostavbe“.
13.7.2011 predkladá minister financií na rokovanie vlády dokument "Predbežná informácia o vývoji rozpočtu verejnej správy v roku 2011", ktorého obsahom je popis oblastí, ktoré môžu mať negatívne dôsledky pre štátny rozpočet roku 2011. Popri zadĺženosti zdravotníctva, železníc, emisných kvót atď. obsahuje aj bod 3.10.: "V roku 2000 bolo v Čunove založené za finančnej podpory holandského zberateľa a podporovateľa umenia Gerarda H. Meulensteena Múzeum moderného umenia - Danubiana. V súčasnosti sa pripravuje výrazné rozšírenie tohto múzea. Ak sa štát tejto investície finančne zúčastní, pán Meulensteen je pripravený sa zmluvne zaviazať, že v budúcnosti odovzdá štátu do vlastníctva celé múzeum vrátane zbierky umeleckých predmetov. To si vyžaduje investíciu 12 mil. eur.“ Pán Polakovič teda dokázal svoju agendu dostať na rokovanie vlády. Vláda tento materiál vzala na vedomie, v tejto oblasti ale nikoho nezaviazala. Jeho znenie ale o niečom svedčí – nejde sa zachraňovať, na stole stojí ponuka na „kapitálový vstup“.
Plán rozšírenia galérie je pravdepodobne na dobrej ceste, keďže aj The New York Times v auguste 2011 píšu o Danubiane: „Slovenské múzeum súčasného umenia sa pripravuje na expanziu.“ V článku sa okrem iného dozvedáme, že „mnoho mladých slovenských umelcov a galeristov považuje Danubianu hlavne za priestor pre starších umelcov. Jeho význam pre súčasnú scénu je malý.“
29.11.2011 naraz píše SME o tom, že Danubiana nemá na prevádzku a snaží sa získať po 100 tisíc eur od Bratislavy i kraja. Inak je chod galérie ohrozený. Vcelku rázny posun od predošlých vyjadrení o rozširovaní a náraste, dvojnásobných priestoroch a pláne “vystavovať slovenské a medzinárodné umenie, zostavené z oboch slovenských národných múzeí a z vlastných zbierok” (všimnime si, že v lete 2011 sa ešte ani náhodou nehovorilo o inštitúcii typu Kunsthalle). Čo sa teda dialo od júla, keď mala vláda na stole návrh Danubiany na jej „odkúpenie za cenu rozšírenia“? Vládny materiál z júla hovorí o dvanástich miliónoch na rozšírenie, odrazu galéria žiada 200 tisíc na záchranu.
19.12.2011 – tlačovka, na ktorej Daniel Krajcer dáva slovenskej kultúre „darček“ podobe Kunsthalle v Danubiane. Odborná verejnosť (umelci, kurátori, kritici) sa búri.
22.12.2011 – druhá tlačovka ministra Krajcera, kde informuje verejnosť o detailoch celej aktivity. Verejnosť sa dozvedá o „rokovaniach“ a „petícii za záchranu Danubiany“.
“Skupina” nespokojných umelcov - kto sú a o čo im ide?
Odporcami celej akcie okolo spojenia štátneho vstupu do Danubiany s projektom Kunsthalle nie je „skupina umelcov“, ako sa veľakrát v tejto súvislosti objavilo v médiách, ako aj z úst Ministra kultúry. Ide o vzájomne nezávislý okruh ľudí, ktorí pracujú dlhodobo a na odbornej úrovni v oblasti súčasnej kultúry. Sú medzi nimi výtvarní umelci, umenovedci pôsobiaci vo vzdelávacích a odborných inštitúciách, teoretici umenia, nezávislí organizátori rôznych kultúrnych podujatí, architekti, dizajnéri, hudobníci, literáti a mnohí ďalší. Dokonca sú medzi nimi ľudia z poradného orgánu Ministerstva kultúry, Rady pre umenie (!). Nejde ani o malý počet ľudí, ako by si niekto rád myslel - signatárov Výzvy na odstúpenie ministra kultúry je 39 (zozbieraných za 24 hodín) a podporovateľov jej verejnej verzie na internete (väčšinou neanonymných), bolo už po prvých niekoľkých dňoch viac ako 780. Okrem iných mimoriadne významných odborníkov sa medzi nimi nachádzajú aj umelecké osobnosti s medzinárodným renomé ako Roman Ondák, Anna Daučíková či Ilona Németh. Rozhodne teda nejde o malú skupinku “mladých a nepokojných” umelcov, závistlivcov alebo povaľačov, ako sa niektorí snažia vo svojich neoficiálnych i oficiálnych diskusných príspevkoch naznačiť. Ich nepriateľom nie je Danubiana či jej sympatizanti, ale nekompetentnosť, korupčné správanie a dlhoročná ignorácia reálnych potrieb kultúry na Slovensku.
„Danubiana je príbeh, kedy má minister kultúry dve možnosti: Sú k dispozícii účelovo viazané finančné prostriedky […] a má možnosť s týmito peniazmi efektívne naložiť a nasmerovať ich do slovenskej kultúry alebo bola druhá možnosť – tieto peniaze odmietnuť. Som presvedčený, že keďže som ich neodmietol, konal som správne.“ Daniel Krajcer
Podstatné v tomto ohľade je pánom ministrom vyslovené slovo EFEKTÍVNE. Pôvodná požiadavka Danubiany bola 12 miliónov eur, nakoniec dostane 7, 3 milióna. Táto požiadavka musela byť naformulovaná niekedy v prvom polroku 2011, od júna bola podporená nikým nevidenou Výzvou. Slovo Kunsthalle zaznelo prvýkrát 19.12.2011. Považuje teda Ministerstvo kultúry prispôsobenie dlhodobo pripravovaného projektu rozširovania komerčnej galérie na projekt Kunsthalle v priebehu dní za efektívne? Pokiaľ by informácie o potrebe záchrany Danubiany boli pravdivé, štát ide sanovať krachujúcu súkromnú galériu tým, že jej umožní prevziať na seba funkcie, o ktorých sa umelecká verejnosť snaží diskutovať už roky, pričom neustále naráža na nedostatok financií na projekt. Ako vyzerajú podklady na základe ktorých boli prostriedky Danubiane pridelené? To všetko sú otázky, ktoré si slovenská kultúrna verejnosť vyžaduje a dúfajme, že aj zaslúži.
Pod čiarou: Prečo umenie, ktoré zastupuje Danubiana nie je “súčasné”, aj keď vzniká v súčasnosti?
Celá kauza si zjavne vyžaduje zodpovedanie jednej nepríjemnej otázky, ktorú odborná verejnosť už dlhé roky vytesňuje zo zreteľa s naivnou predstavou, že sa kvalita časom definuje sama a hladina sa vyčíri. Situácia okolo “Danubiahalle” však poukazuje na monštrózne rozmery, ktorý tento rozkol stihol za dlhé roky nabrať a na potrebu jasne oddeliť súčasné umenie od stredoprúdových prejavov výtvarnej kultúry.
Súčasné umenie (contemporary art) vzniká so zámerom zapojiť sa do aktuálneho kultúrneho a spoločenského vývoja a reagovať naň. Cieľom súčasného umelca je prejav kvalitatívne porovnateľný a závažný aj na medzinárodnej úrovni. Kvalitami, ktoré vymedzujú súčasné umenie sú vizuálna i obsahová aktuálnosť, dôkladná znalosť situácie na ktorú dielo reaguje, univerzálnosť prejavu aj pri pomenovávaní lokálnych skutočností. Obvykle sa odhráva na úrovni progresívnych foriem klasických médií (maľba, kresba, grafika, socha, objekt...) alebo využíva nové médiá (video/audio inštalácie, IT technológie a.i.).
Stredný prúd v umení predstavuje polohu umenia, ktoré si namiesto inovácie vyberá cestu overených postupov a výtvarného prejavu blízkeho umeniu výtvarnej moderny. Umenie tohoto typu má v spoločnosti svoje miesto a často zastupuje jednoducho obchodovateľný, širokou verejnosťou ľahšie akceptovateľný prejav výtvarnej kultúry. Miestami sa jeho hranice dotýkajú gýču a neprofesionálnej tvorby.
