Pripravovaná reforma vysokého školstva plní v poslednom čase verejný priestor – od novín po TV. Model je väčšinou nasledovný – rektori sa sťažujú, že toto fakt nie - následne ministerstvo kontruje, že to s nami myslí len najlepšie, ale že sme inak nereformovateľní – potom sa zapoja zástupcovia priemyslu, ktorí povedia, že keď to ONI dostanú do rúk, tak univerzity už konečne nebudú produkovať nepotrebných absolventov – len aby to zaklincovali zástupcovia „ľudu“, ktorí sa tešia na to, ako konečne s akademikmi niekto poriadne „zatočí“.
Prečo mám pocit, že by môj názor mal v tejto debate tiež nejako zavážiť? Učím síce na slovenskej univerzite, ale môj príbeh je trocha iný, než by ste od slovenského akademika čakali. Keď som mal 18 rokov, odišiel som študovať do zahraničia a postupne som za 14 rokov študoval a pracoval na 7 univerzitách – od ČR až po USA, vďaka čomu mám so zahraničným vysokým školstvom vcelku dosť skúseností. Na Slovensko som prišiel tesne pred začiatkom epidémie koronavírusu so svojim grantom EÚ (Marie Curie). Môj grant hodnotila medzinárodná komisia a žiadatelia v tejto schéme majú úspešnosť len asi 15 % - môj príchod sem teda rozhodne nebol na základe nejakej protekcie, alebo kamarátšoftu. Je to skôr dôkaz toho, že naše univerzity nie sú uzatvorené voči ľuďom zo zahraničia.
Ak by ste sa ma spýtali, čo je podľa mňa aktuálne najväčší problém slovenských univerzít, veľa ľudí by snáď prekvapilo, že by som na prvom mieste asi neuviedol peniaze. Aj keď je treba povedať, že financovanie slovenských univerzít (a výskumu na nich) je tristné, a to aj v porovnaní s našimi post-komunistickými susedami. A že za málo peňazí je málo muziky, tak to asi chápeme všetci. Ale riešenie toho najväčšieho problému by nestálo peniaze (skôr naopak). O čo sa teda jedná? Slovenské univerzity trápi enormná byrokracia spojená najmä s verejným obstarávaním (ale aj s inými vecami). Ako príklad môžem uviesť situáciu, keď som zo svojho grantu kupoval štandardizované plastové štuple na zatváranie reakčných nádob – položka tak za 2 eurá. Hádajte koľko podpisov bolo nakoniec na dokumentácii k tejto „transakcii“. Tri? Päť?? Desať??? Veru nie. Nachádzalo sa tam krásnych 11 podpisov. Zaobstarávanie čohokoľvek je tým pádom extrémne zdĺhavé a namáhavé. Obzvlášť pri menších položkách si takéto veci preto radšej kúpime z vlastného vrecka. A to som tu ani nespomenul „vysúťažených“ dodávateľov – ktorí nás obšťastňujú výrobkami ako papierové utierky, ktoré nesajú a netrhajú sa (pamätníci si môžu zaspomínať na komunistický toaleťák z Harmanca), či ochranné rukavice, ktoré sa už po kontakte s acetónom (čo je snáď tá najbezpečnejšia vec s ktorou tu pracujeme) rozpadajú. To sa už dostávame z kategórie nepríjemné do kategórie životu nebezpečné. Alebo si myslíte, že svoju bakalársku študentku môžem nechať pracovať bez výčitiek s jedmi a karcinogénmi v takýchto rukaviciach? Pritom by sme si odolné rukavice vedeli zaobstarať sami na voľnom trhu (a to za rovnakú cenu ako tie „vysúťažené“), avšak kvôli zákonu o verejnom obstarávaní to urobiť nesmieme. A verte, že tieto dve príhody predstavujú len špičku byrokratického ľadovca s ktorým sa tu potýkame. Nikde kde som doteraz pracoval som sa s takouto extrémnou byrokraciou nestretol. Nemusím azda zdôrazňovať, že ako akademika by moja práca mala byť o niečom inom, než o vypĺňaní lajstier.
Ak by ste čakali, že v rámci „reformy“ sa bude riešiť práve zjednodušenie byrokracie na univerzitách, tak to môžete snívať ďalej. Venuje sa niečomu celkom inému. Zjednodušene - kľúčový krok reformy spočíva v presune značného množstva právomocí od akademickej samosprávy (akademikmi volený orgán) k správnym radám (ministerstvom dosádzaní ľudia). Prečo by práve toto mal byť ten kúzelný prútik, ktorý premení slovenské vysoké školy na nové Oxfordy a Caltechy, tak to teda fakt netuším. Akademická samospráva má určite svoje muchy, a áno – ani mne sa práve nepáčil vývoj situácie na FIIT-ke. Ale bola by alternatíva lepšia? Ak sa vám nepáči, kto vyhral voľby do obecného zastupiteľstva, tiež predsa nevoláte po zrušení miestnych samospráv. Univerzitnú samosprávu pokladám za veľkú vymoženosť novembra 89 – malo to byť niečo, čo zabráni politikom meniť univerzity podľa svojej zlovôle. A to je vec stále aktuálna – pretože kto vie, kto bude minister školstva za 4, 8, 12 rokov a čo budú jeho predstavy o vysokých školách? Kto zaručí, že to bude osvietená hlava a nie despota, alebo extrémista? Ak už pre nič iné, tak sa obávam pre právo správnych rád nakladať s majetkom univerzít – viem si živo predstaviť, ako by niekoho mohlo napadnúť „výhodne“ speňažiť historické budovy univerzít v centrách miest.
Navyše – správne rady máme na univerzitách už dnes a sedia v nich aj zástupcovia súkromného sektora, ktorí by podľa ministerstva a podľa zástupcov zamestnávateľov mali priniesť onen čerstvý vietor na univerzity. Ak sa pozriete na zápisnice zo zasadaní správnych rád (sú verejné), tak však zistíte, že s účasťou týchto zastupiteľov privátnej sféry to býva poslabšie – majú proste inšie veci na práci. Aká je istota, že po zvýšení právomocí správnych rád si odrazu nájdu čas na pochopenie komplexného organizmu, akým univerzita nepochybne je, ak si ho nevedia nájsť dnes? Ďalej - ministerstvo tvrdí, že na univerzitách je najmä medzi administratívnymi pracovníkmi veľká prezamestnanosť. Ale je sa vôbec čomu diviť? Ako som uviedol vyššie, univerzity zápasia s extrémnou byrokratickou záťažou, ktorej pochopiteľným produktom je veľké množstvo úradníkov. Toto však navrhovaný zákon vôbec nerieši.
Nehovoriac o tom, že celá táto atmosféra, keď ministerstvo spolu s časťou súkromnej sféry presviedča ľudí, že slovenskí akademici sú neschopní mantáci má šancu veci ešte výrazne zhoršiť. Slovenské univerzity totiž majú už teraz podľa mňa omnoho horšie PR než je realita. Za seba môžem povedať, že predmety ktoré učím, neučím o nič horšie než som ich učil na západe – a celkovo pracovisko na ktorom pracujem sa nemá za čo hanbiť. Zápasíme však s nedostatkom študentov. Ak 20 % najlepších študentov odíde do zahraničia, je to cítiť. Univerzitu totiž netvoria len akademici, ale aj študenti – tak ako univerzita nemôže existovať bez inovatívnych vedcov a inšpiratívnych pedagógov, nemôže existovať ani bez aktívnych študentov. Mimochodom, v ČR majú prakticky totožný systém akademickej samosprávy ako u nás (žiadne prekvapenie, tento systém vznikal počas ČSFR) a napriek tomu sa na české školy slovenskí študenti len tak hrnú. Problém teda zrejme nebude v akademickej samospráve, ale niekde celkom inde.
Záverom: akademická samospráva nie je bez chyby ale to, čo ju má nahradiť, so sebou nesie väčšie riziká, než sú potenciálne prínosy (úprimne, ja tam tých prínosov veľmi veľa nevidím). Súhlasím s tým, že slovenské univerzity potrebujú postaviť na nohy, ak môžem poradiť, tak začať možno redukciou byrokracie – a nie „riešením“ vyfabrikovaného problému so samosprávou. Naozaj sa nechcem zobudiť po budúcich voľbách do rána, keď ma bude mátať predstava, koho si asi tak nový minister školstva dosadí do správnych rád univerzít a aký to bude mať na nás dopad. Preto pôjdem na protestný pochod, ktorý sa bude konať v predvečer Novembra - 16.11. o 13:00 zo Šafárikovho námestia v BA. Ak na zachovaní akademickej samosprávy záleží aj vám, tak sa tam snáď stretneme.
