Hm, veru začala. Ale taká, akú asi nikto nečakal. Prišli Rusi, tanky, prišiel útlak, odpočúvanie a ľudia nemohli slobodne dýchať. Na vlastnej koži to pocítili aj mladí dedinskí herci, cez životy ktorých sa dozvedáme o atmosfére pred a po roku 1968.
Jakub bol mladý nadaný herec, ktorý písal hry (tzv. malé javiskové formy). Písal dobre, ale mal jednu "chybu" - nevedel prevliekať kabát a trval na svojom presvedčení. Nina bola tiež nadaná herečka a stála Jakubovi po boku. Peter, klavirista - hoc slepý, videl až veľmi dobre, čo sa deje a zachoval si triezvy pohľad na svet. Marcela - herečka, sa postupne zmenila na zväzáčku-bonzáčku; pochopila, ako to "v živote chodí". Plus k tomu hudobníci a Stanislav Štepka, ktorý výborne stvárnil ostatné postavy (so svojím neodpustiteľným prízvukom :-) ).
Mali veľké ilúzie. Pražská jar im umožnila voľnejšie dýchať a slobodnejšie tvoriť. Hrali dobre a mali úspech. Mohli si dovoliť ironizovať, zabŕdať do východu a obdivovať Dubčeka. Súdruh predseda sa zmenil na pána predsedu. Sľúbil im veľké turné a preloženie hry do angličtiny. Všetko vyzeralo skvele. Až kým... Kým neprišiel ten osudný august. Ich vystúpenie bolo odrazu nevhodné, príliš mľandravé. Radil im viac nadávať na Dubčeka, na západ a vôbec hrať angažovane. "Nemusíte hrať dobre, hlavne, aby to bolo angažované. Nevadí, ak tam nebudú žiadni diváci, hlavne nech je to angažované." - radil im súdruh predseda (lebo ako povedal, páni už odišli). Kto chcel, mohol pristúpiť na túto "hru". Bolo jasné, že dobre sa budú mať len tí, čo vedia tancovať, ako im pískajú...
Deväť hercov na javisku výborne stvárnilo osudy "obyčajných" ľudí neobyčajnej doby. Ľudia, ktorí si to zažili na vlastnej koži, si mohli trpko-úsmevne zaspomínať a pre nás mladších to bolo priblíženie neskutočne skutočnej doby. A veru som celkom rada, že ma obišla. I keď sa trochu bojím často opakovaného príslovia "História sa opakuje"... Aj napriek závažnosti témy nechýbal v hľadisku smiech, veď Radošinci nenechajú nikoho dlho vážneho. Je to ich umenie, že aj na pomerne maličkom javisku dokážu vtiahnuť človeka naplno do deja, rozosmiať ho, ale i poučiť. A pritom zostať ľudskí a čistí. Takže ďakujem. A ak ste u Radošincov ešte neboli, musím poznamenať, že aj prostredie divadla je veľmi príjemné a tematické - veď kto ste nevideli, určite to choďte raz skúsiť ;-).
Aha, na záver by som mohla aj napísať, o akú hru ide :-). Tak teda - Veľké ilúzie, Radošinské naivné divadlo.
(A rozhodne odporúčam aj predstavenie Generál - o Milanovi Rastislavovi Štefánikovi - je tiež úplne výborné. Ostatné som zatiaľ nevidela.)
