Je to zážitok, na ktorý asi nikdy nezabudnem. Teraz, píšuc tieto riadky, sa síce v duchu usmievam "popod fúzy", ale vtedy to bola pre mňa strašná krivda.
Dostali sme na domácu úlohu napísať do zošita veľké písané písmenko Š. V zošite bola predloha a my sme to mali do niekoľkých riadkov opísať. ŠŠŠŠŠ... Tak som doma usilovne písala. Lenže... napísala som SSSSS... Mäkčeň akosi unikol mojej pozornosti. Keď som bola so svojím výtvorom hotová, išla som sa hrdo pochváliť rodičom. Najprv jednému, potom druhému. Obaja ma pochválili. Tak som spokojne išla na druhý deň do školy, aká som ja len šikovná. Až kým... mi pani učiteľka (vlastne súdružka učiteľka) neskontrolovala úlohu a k mojim kvázi úhľadným písmenkám nepoputovala veľká červená trojka. 3! Vraj - všade mi chýbajú mäkčene. Až vtedy som si to všimla, no bolo už neskoro. Dostala som svoju prvú trojku v živote! Nepamätám si už, či som vtedy plakala, ale nedivila by som sa, keby hej. No pamätám si, že som sa cítila veľmi ukrivdená a dlho som vyčítala rodičom, prečo mi nepovedali, že mi tam niečo chýba.
Ten zošit mám odložený dodnes. A zlých známok bolo v mojej žiackej knižke či klasifikačnom hárku ešte veľa (a nielen trojok, tá napokon nie je až taká zlá...). Niektoré boli zaslúžené, niektoré nie. Boli aj také, čo ma priviedli k slzám, a na ktoré budem ešte dlho spomínať. Napr. keď mi učiteľka sľubovala, že mi dá na vysvedčení štvorku zo známok 1 a 5 (ale nakoniec, našťastie, nedala)...
Ako dobre, že (školské) známky už nedostávam. I keď život prináša iné "známky", a tie tiež nie sú vždy celkom bezbolestné...
