Priniesli sme k našim domov šteňa.Malé, krásne, mäkučké a také nevinné.A práve ono zmenilo naše životy. Na malú chvíľku som zabudla na svoj stres a na všetko, čo ma dnes ešte čaká. Poznáte to, úlohy s deťmi, hádky o večerný program v televízií a samozrejme že aj ja patrím medzi ženy, ktoré si musia nosiť prácu domov inak by nič nestihli,pretože deň má bohužiaľ iba 24 hodín.
Všetci si ju hneď obľúbili. Zaira. Drobná, krehká gulička sa podávala z jedného náručia do druhého a všetci sme boli zrazu rozcítení. A ja som po dlhej dobe videla v maminých očiach tú iskru, ktorá sa stratila.Nie nevyhasla úplne ale keď aj posledné dieťa vyletelo z rodinného hniezda zapadla do úzadia a mamina akoby stratila chuť, pocit, že ju niekto potrebuje, že musí jednoducho byť.Pre nás, jej deti.Nikdy nič nepovedala. A ani nemusela, videla som na nej ako tým trpela.Už sme ju nepotrebovali.Všetko čo nám mohla dať,dala a my sme sa vybrali svojou cestou so svojimi láskami a problémami.
Zaira v nej vzbudila to, čomu sa hovorí chuť do života.Hneď na druhý deň mama bežala do najbližšieho obchodu a nakúpila samé dobrôtky, vedela že to jesť nebude.Je predsa ešte malá. Ale nechali sme ju tak, pretože sme sa tešili z toho že je opäť usmiata a nesedí pri okne ,čakajúc na svoje deti,ktoré aj tak neprídu. Otec vravel, že to vraj robila dosť často a ja som vycítila, že to rovnako ako mamu trápilo aj jeho. Vrátila sa s piatimi obojkami, zvončekmi, pelechom, košíkom na spanie a množstvom hlúpostí, s ktorými sa psy hrávajú. Všetko sa zdalo byť v poriadku, také ako predtým.
Bola som šťastná. Mama sa starala o Zairu vzorne, chodili spolu von, preháňali sa lúkami a tak ako Zaira rástla do krásy, tak v mamine prekvitala spokojnosť a energia do života. V jeden večer sa vrátili domov neskoro, bolo chladno a ja som ich privítala medzi dverami teplým čajom a zohriatym mliekom.
Mama ma silno objala a potichu mi pošepla do ucha, že ma miluje a ďakuje za záchranu života.V prvom momente som to nepochopila, veď sme prišli len na víkend k babke, tak ako zvyčajne.Chodievali sme ale len vtedy keď sme mohli, práca nás totálne pohltila a my sme zabudli, že na nás niekto čaká, že nás potrebuje, tak, ako sme čakali na mamu my, kým nám prečíta rozprávku na dobrú noc.Ďakovala za Zairu. Každé ráno ju budila tým, že jej skočila do postele,šaškovala, nahrávala sa, bolo to vidieť ako mamu miluje. Bola stredom jej psieho vesmíru.
Rozplakala som sa, pretože som si to všetko zrazu uvedomila.Jej zmeškané hovory,neskoré večerné telefonáty z ktorých som bola nervózna, pohľadnice, na ktoré som sa neunúvala odpovedať a uspokojovala som svoje druhé ja, že je to od mamy samozrejmosť. Nevnímala som to ako určitý druh volania o pomoc. Mamina túžila len po troške pozornosti a o tom aby jej aspoň niektoré z detí prejavilo lásku a nehu.Len tak, lebo to tak cíti a nie podľa diára ale hocikedy o polnoci, vo vlaku, po ceste do práce.
Dnes to robím inak.Voláme si často,navštevujem rodičov pravidelne a s radosťou. Sú mi takí vzácnejší a som vďačná Zaire za to, že mi otvorila oči a ukázala mi akú podstatnú súčasť svojho života som ignorovala.Mama aj otec predsa pri mne stáli keď som padala, a znova vstávala,keď som chcela byť lietadlom a sama zachrániť svet.
