Vysoké teploty nám z rozumných dôvodov nedovoľujú venčiť havkáčov počas dňa, riešime to rannými alebo večernými prechádzkami. Celé ich čaro spočíva v tichu okolo a počtu ľudí, ktorých stretnete. Tých napočítate na prstoch jednej ruky a ak máte veľmi dobré miesto na venčenie, nemusíte vôbec oprašovať matematiku základnej školy. Avšak aj keď niekoho stretnete, z mojich skúseností ide zväčša o milých ľudí so psom alebo športovo založených - milovníkov prírody. Každý sa pozdraví alebo aspoň usmeje, budete sa cítiť skoro ako na turistike. To sú momenty, ktoré Vám vyčaria úsmev na tvári a zlepšia deň.
V tento deň sme sa rozhodli ísť prejsť popri Dunaji. Zaparkovali sme pri múzeu Danubiana. Po určitej hodine ( myslím, že 18tej ) je ich parkovisko prístupné nie len pre návštevníkov múzea. Hneď vedľa parkoviska vedie lesná cestička popri ramene Dunaja, avšak je dostatočne ďaleko, aby ste vedeli odvolať Vášho vášnivého štvornohého plavca na bezhlavej ceste do vody, my máme sivého moreplavca a prežil tento výlet suchý. Po príjemnej prechádzke medzi stromami zabalení do pavučín a zvládnutej naháňačke s popadanými konármi stromov sme sa rozhodli pre návrat k autu popri hlavnom toku Dunaja. Tu je hrádza cez deň plná korčuliarov ( vhodný asfalt ) a iných športovcov, takto večer už zívala prázdnotou - možno sme mali iba šťastie. Stihli sme posledné lúče zapadajúceho slnka, predtým než sa úplne zotmelo. To je už čas ísť domov, ak ste sa nevyzbrojili repelentom alebo nechcete poslúžiť ako hlavný chod pre hladný hmyz.
Mám rada tieto večery, keď po práci vybehneme do ticha v prírode. Je to oslobodzujúce a môžem ísť pokojne spať s upratanými myšlienkami z uplynulého dňa.
