Slovenská republika čochvíľa oslávi 33 rokov svojej existencie. Kristove roky. Sme dospelí? Máme byť na čo hrdí? Vážime si ju a jej inštitúcie?
Myslím, že nejdeme dobrou cestou. Hazardujeme.
Ako predseda opozičnej strany- KDH, som vyzval prezidenta SR Petra Pellegriniho, aby zvolal okrúhly stôl predsedov opozičných strán k súčasnej politickej situácii, k spochybňovanej zahraničnopolitickej orientácii SR, k nehoráznym obvineniam zo strany predsedu vlády o puči a prevrate.
Výsledok? Prezident SR zvolal okrúhly stôl predsedov všetkých parlamentných strán – koaličných i opozičných, okrem hnutia Slovensko. Nerozumiem tejto selektívnosti. Darmo sa pán prezident sťažuje a namieta, že opoziční lídri nechcú diskutovať, keď sám ignoruje časť voličov, ktorí v demokratických voľbách dali hlas hnutiu Slovensko. Predsedovia PS a SaS pozvanie Petra Pellegriniho neprijali, resp. odmietli.
KDH a ja ako jeho predseda, do Grassalkovičovho paláca pôjdem. Pretože mám(e) v úcte inštitút prezidenta SR a rešpekt k Ústave SR.
Novodobá história Slovenskej republiky je, bohužiaľ, plná neúcty, znevažovania a útokov voči demokraticky zvoleným hlavám štátu. Nenávisť sa stala bežným nástrojom politickej odplaty voči oponentom. A to aj v prípade funkcie prezidenta Slovenskej republiky. Michal Kováč bol prvým slovenským prezidentom zvoleným ešte zákonodárnym zborom. Jeho emancipácia od HZDS a Vladimíra Mečiara vyvrcholila únosom jeho syna, vraždou Róberta Remiáša a prejavmi nenávisti vyvolávaných politickými lídrami, ktorí nezniesli jeho nadstraníckosť. Robert Fico vtedy stál na opačnej strane, ale rýchlo sa učil. Keď bol pri moci „akoby člen Smeru“ Ivan Gašparovič, bol relatívny pokoj, pretože vtedajší opoziční lídri dodržiavali politickú kultúru. Na rozdiel od Roberta Fica, Smeru a jeho koaličných partnerov. Výkon funkcie prezidenta Andreja Kisku a neskôr Zuzany Čaputovej bol poznačený neustálymi atakmi, kriminalizáciou, vyhrážkami, očierňovaním, znevažovaním a ich dehumanizáciou zo strany Roberta Fica a jeho družiny. Toho všetkého boli a sú schopní tí, ktorí najviac kričia o hrdosti, o Slovensku, o národe. Pamätáme si „hrdinský“ čin vtedajšieho podpredsedu NR SR Ľuboša Blahu, ktorý zvesil obraz pani prezidentky a nahradil ho portrétom masového vraha. Skutočne „štátnicky“ počin. A tento súčasný poslanec EP za stranu SMER-SSD a jemu podobní sa rozhorčovali, keď mladý študent nepodal ruku pánovi prezidentovi... . Pamätáte si na úškrn ďalšej poslankyne EP za túto stranu - Moniky Beňovej, keď na pódiu v Nitre nechala s úsmevom, dav ľudí vyhecovaných jej spolustraníkmi, kričať vulgarizmy na adresu prezidentky, prvej ženy v najvyššej ústavnej funkcii? Nerád používam slovo farizej, pretože si ho osvojili jeho nositelia, ale ako inak nazvať konanie predstaviteľov tejto vládnej koalície, ktorí sú schopní akýchkoľvek podlostí a útokov voči svojim oponentom a kritikom, a to aj voči prezidentovi, či prezidentke SR. Smutné je, že tí, ktorí si chcú privlastniť Slovensko a iných osočujú, že sú protislovenskí - nivočia, rozdeľujú a znevažujú inštitúcie a ich predstaviteľov.
My, v KDH, sme toho názoru, že to nemá byť tak. Že úrad prezidenta, odhliadnúc od jeho momentálneho nositeľa, si zaslúži úctu a rešpekt. Pretože reprezentuje našu štátnosť. Pretože s ňou sa nehazarduje. Peter Pellegrini, či sa nám to páči alebo nie, je demokraticky zvolená hlava štátu. Môže sa zapísať do histórie ako štátnik alebo ako poslušná bábka Roberta Fica. Je to v jeho rukách. Ak sa nebudeme spolu rozprávať, odmietneme si sadnúť za jeden stôl, tak vlastná štátnosť je len slovo bez obsahu. Prijal som pozvanie od prezidenta Slovenskej republiky, od najvyššieho ústavného činiteľa, pretože mám rád Slovensko a vážim si inštitúty, ktoré sú definované Ústavou SR. Je na súčasnom prezidentovi, aby ukázal, že si dôveru od ľudí, reprezentovať štát dovnútra i navonok, spájať, nie rozdeľovať, zaslúžil.
