Mali sme návštevu. Jedni naši známi, teta a tri deti (no deti... vysokoškolák a maturantka). Mal som meniny a tak prišli na takú menšiu oslavu.
Teta pracuje ako zdravotná sestra, tak okrem iného sme sa rozprávali aj o jej práci. Obdivujem ju, je to naozaj náročné robiť tak náročnú prácu s takým srdcom. A pritom za nízky plat...
Hovorila nám rôzne zážitky z posledných dní, a najmä jeden z nich sa ma dotkol
Mali na oddelení staršieho pána. Už si nepamätám na okolnosti jeho hospitalizácie, iba na to, že zomieral. Z jeho výsledkov to nebolo možno evidentné, ale ľudia okolo to cítili.
Keďže bol veriaci, teta sa ho pýtala, či m nemá zavolať kňaza na posledné pomazanie. Sprvoti odmietal, že netreba, veď chodil na prijímanie, no potom predsa len súhlasil. A tak zavolali kňaza.
Čo je však zaujímavé, dedko krátko po prijatí pomazania zomrel. Úplne v pokoji, vyrovnane... Teta vtedy spomenula, že často toto badať pri ľuďoch hlboko veriacich, že neumrú skôr, kým nepríjmu pomazanie. Akoby čakali na to, aby boli čo najlepšie pripravení...
Večer som o tom rozmýšľal, veľmi ma to oslovilo. Veď to musí byť úplne krásne, keď človek opúšťa tento svet posilnený posledným pomazaním a sv. prijímaním. V úplnom pokoji a radosti. Krásne... slovo, ktoré sa mi so smrťou obvykle nespája, no v takýchto a podobných prípadoch to inak vyjadriť nedokážem.
Dúfam, že aj ja a moji najbližší raz budeme mať takúto milosť krásnej smrti.
