Na prelome 19. a 20. storočia odchádzalo za prácou do sveta veľa Slovákov. Prevažná väčšina z nich mala namierené do USA. Mnohí z nich sa už domov nevrátili a ostali tam natrvalo. Založili si tam vlastné rodiny, narodili sa im tam deti, ich deťom neskôr zase ich vlastné deti, a tak v dnešnej dobe je možné nájsť po celých USA množstvo potomkov vtedajších slovenských prisťahovalcov. Ako roky ubiehali, kontakt so Slovenskom bol čím ďalej, tým skromnejší. No akonáhle začali na večnosť odchádzať pôvodní vysťahovalci, mnohokrát sa už cez ich potomkov kontakt so Slovenskom úplne pretrhol. Viacerí títo slovenskí potomkovia si v USA urobili veľké meno, mnohí sú tam doteraz veľmi uznávaní. No škoda, že o mnohých sa na Slovensku fakticky nič nevie. Jedným z nich bol chlapec, ktorý chcel, aby ho ľudia považovali za obyčajného chalana, no jeho život bol vskutku neobyčajný.
Volal sa Ján Portášik (John Patrick Portasik). Bol potomkom prastarých prisťahovalcov z obcí Papradno a Brvnište zo severozápadného Slovenska.
Jeho otcom bol Ján Portášik (John Portasik), vojak Air Force, v ktorej odslúžil 27 rokov. Bojoval napríklad vo Vietname, ale najviac sa zapísal do dejín tým, že v rokoch 1961-1962 velil vojenskej základni USA na Grand Turk Island pri Bahamách. Táto základňa participovala pri prvých letoch kozmonautov USA do vesmíru.
Jeho matka bola Lila Lee, rod. Lhote. Bola potomkom francúzskych prisťahovalcov.
Narodil sa 3. januára 1954. Bol najstarším zo štyroch súrodencov. Mal tri mladšie sestry – Lee Ann, Lauru a Lindu. Hlavne Linda sa neskôr preslávila ako úspešná bežkyňa – strednotratiarka na univerzite v Tennessee.
Už od mala sa zaujímal o šport. Už ako ranný teenager sa na škole prezentoval napríklad v baseballe. Najväčšie úspechy ale zožal v americkom futbale. Už ako 17-ročný mladík hrával v stredoškolskom tíme Sandia Matadors na pozícii halfback. V tomto tíme odohral sezónu 1971. V roku 1972 sa dajú o ňom správy dohľadať napríklad v atletike, kde behával štafety na 4x400 metrov. No najväčšie úspechy boli ešte len pred ním.
V roku 1973 sa objavuje na súpiske univerzitného tímu amerického futbalu New Mexico State Aggies. V tom čase tím trénoval Jim Bradley, ktorý na mladého Janka nedal dopustiť. Ten svojou húževnatosťou v tréningu, svojou ctižiadostivosťou sa dokázal presadiť hneď od úvodných zápasov ročníka 1973. Jim Bradley presadil, aby hrával na pozícii fullback, kde spolu s hráčom menom Jim Germany tvorili skvelý tandem. Ján v jedenástich zápasoch zaznamenal 56 behov, 204 yardov a štyri touchdowny. V priemere to bolo 3,4 yardu na beh. Takou zaujímavosťou bolo, že v tíme sa stretol so spoluhráčom s takmer totožným menom – Joe Pisarcik. Ten bol o dva roky starší, v tíme pôsobil už dlhšie. Fanúšikovia si ich zo začiatku podľa mien plietli, no čoskoro zistili, že Ján nie je o nič horší hráč ako jeho starší a skúsenejší „takmer menovec“. No na rozdiel od Joa, ktorý to dotiahol až do NFL, kde urobil skvelú kariéru, s mladým Jankom si osud škaredo zahral.
Ján totiž trpel chorobou, zvanou epilepsia. Vedela sa u neho prejaviť občas v spánku. Klub o tom vedel, škola taktiež (mimochodom študoval za zubného laboranta, v štúdiu vykazoval vynikajúce výsledky). No bol veľmi nerád, keď mu to ľudia pripomínali. Vždy hovorieval, nech ho berú ako bežného obyčajného chalana, ktorý nestojí o žiadny súcit alebo úľavy.
Napriek tejto chorobe sa Ján vo futbale stále zlepšoval. V ročníku 1974 pokračoval spolu s Jimom Germanym v tandeme v skvelých výkonoch v drese Aggies. Jim bol úspešnejším, ale v priemere yardov na beh mali rovnaké čísla – 5,4 yardu. V tejto sezóne mal Ján v jedenástich zápasoch 85 behov, v ktorých nabehal 459 yardov a dosiahol dva touchdowny. Nehľadiac na svoju chorobu jeho ctižiadostivosť a pevná vôľa mu prinášala zaslúžené úspechy v škole aj na futbalovom ihrisku. Pred sezónou 1975 absolvoval s tímom vydarený jarný kemp, po ktorom mu tréner zaručil miesto v tíme aj pre nasledujúcu sezónu ako starting fullback. No potom nadišiel nešťastný osudný 30. máj 1975...
V tom čase trávil Ján svoje študijné voľno doma u svojich rodičov. Na tento deň jeho rodina nikdy nezabudne... našli ho mŕtveho doma v posteli. Pitva dokázala, že príčinou úmrtia bol epileptický záchvat. Zomrel v spánku. Pohreb sa konal pár dní nato. Je pochovaný na cintoríne v meste Arlington vo Virgínii. V neskorších rokoch po jeho boku pochovali aj jeho rodičov. Jeho tím New Mexico State Aggies venoval sezónu 1975 práve jemu. Na konci roka, ako aj v neskorších rokoch, pri záverečnom „bankete“ sezóny, kde sa udeľovali ceny najlepším hráčom tímu, vznikla nová trofej – John Portasik Award. Túto trofej získaval hráč so sumárom najlepších výsledkov v škole a v samotnom futbale.
Na stránke newspapers.com, odkiaľ som čerpal takmer všetky informácie, sa nachádza jeden veľmi emotívny článok – rozhovor s trénerom Jimom Bradleym po Jankovej smrti. Ako sa tam píše, v ňom tréner, inak silná osobnosť, s trasúcim sa hlasom spomína na Janka... na čas, ktorý s ním v tíme prežil. Dovolím si sem zhruba vlastnými slovami preložiť niektoré jeho ozaj silné slová, ktoré vystihujú Jankovu silnú vôľu:
„Chcel iba to, aby ho ľudia brali ako obyčajného človeka. Vedel v akej je situácii, no napriek tomu chcel, aby ho brali za obyčajného.. do pekla, ale on bol ozaj neobyčajný!!! Nežiadal žiadnu ľútosť, úľavy, pritom trpel tak veľmi! My, bežní tréneri, máme svoje víťazstvá, svoje prehry, ale v porovnaní s ním to nebolo úplne nič. Na ňom človek videl, čo je pravá krv a pot. A v tomto je víťaz, ktorým navždy zostane! V sezóne 1974 neodohral jeden zápas z dôvodu, že mal poranené oko. Toto zranenie mu spôsobil epileptický záchvat dva dni predtým. Napriek tomu chcel hrať, no proste sme mu to nemohli dovoliť. Vtedy mi povedal svojim typicky skromným tichým tónom: - Prepáč, tréner, veľmi mi je ľúto, že som týmto „poslal tím k vode“. Hráči tento zápas hrali aj za neho a vyhrali nad El Paso 15:14. Nikdy nezabudnem na jeden dôverný rozhovor s ním. Reč padla aj na jeho chorobu, vtedy mi vraví: - Prajem si, aby ľudia brali epileptikov za bežných obyčajných ľudí, aby z nich nerobili čudákov, aby sme boli pre nich vždy seberovnými...“
No v Jankovom prípade sa o ňom to, že bol obyčajný človek, pri najlepšej vôli povedať nedá. Ako autor článku na záver píše: - Jeho odvaha , jeho život z neho spravili človeka ďaleko viac než obyčajného.
