Vodič MHD. Ono, na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že je to práca absolútne nudná a nezaujímavá. No počul som viacerých z nich, ako vraveli, že by ju nemenili za nič na svete, pretože má svoje čaro a baví ich. A to je hlavné. Pamätám si, ako som raz v električke stál hneď za vodičom a sledoval ho pri práci. Bolo to takmer fascinujúce, ako taký kolos ovládal pomocou gombíkov a páčok... Pred zastávkou pribrzdiť, presne zastaviť, počkať na cestujúcich, dvakrát zapípať a rozbehnúť sa... monotónne, ale má to svoje čaro. Preto týchto vodičov svojím spôsobom obdivujem naozaj si ich vážim. Nebyť ich, som odrezaný od sveta.
Ale tento článok je o niečom inom. O tej časti cestovania, keď sa konečne predo mnou otvoria dvere a nechám sa unášať davom, raz dnu a raz von, podľa toho, ktorý dav je väčší. Nastupovanie a vystupovanie. Vodiči MHD a ich správanie.
Každý si všimne tie velikánske spätné zrkadlá vytvárajúce z dopravného prostriedku alegorické zviera s mamutími ušami. Spätné zrkadlá. Už pár krát som v poslednej chvíli uskakoval pred prichádzajúcim autobusom, aby ma to zviera svojim ušiskom nezrazilo na zem. Musím si na to dávať lepší pozor. Tie zrkadlá sú totiž dôležité. Aby vodič videl, čo sa deje za ním, aby vodič videl, čo sa deje vedľa neho, aby vodič videl. Aby videl aj nastupujúcich a vystupujúcich ľudí.
A o tom je tento článok. Vodiči si totiž nevšímajú ľudí, ktorí nastupujú a vystupujú.
Prípad prvý. Začnem tým, ktorý bol i medializovaný. Nepamätám si už podrobnosti, ale istý nemenovaný denník priniesol správu o malom chlapcovi. Tento chlapec šiel, ak si dobre pamätám, do školy. Vybral si električku. Nastupoval a mal to nešťastie, že ujo vodič sa nepozeral. Privrel mu dverami nohu a električka sa rozbehla... chlapec spadol na zem a niekto ho v poslednej chvíli vytrhol... nechcem si predstavovať situáciu, keby na zastávke nikto nebol a nevytiahol ho... a električka by ho ťahala ďalej...Trpím totiž veľmi dobrou predstavivosťou. V tomto prípade chlapec skončil iba s drobnými poraneniami a ošetrením v nemocnici.
Prípad druhý. Stojím na zastávke na Šafárikovom námestí. Do autobusu nastupujú ľudia. Jeden mladý muž mal opäť to „šťastie“, že ujo vodič sa asi nepozeral. Privrel mu nohu a začal sa rozbiehať... Mladý muž párkrát poskočil na jednej nohe v smere jazdy autobusu, a potom niekoľkými silnými trhnutiami nohu z papule alegorického zvieraťa vyslobodil. Ak by to neurobil, autobus ho ťahá ďalej...
Prípad tretí. Stojím na zastávke Segnerova. Do električky nastupujú ľudia. Jedna staršia pani je ďalšia „vyvolená“. Ujo vodič (aj keď títo by sa mali volať najviac tak polovodiči, ak nie izolanti) opäť asi nekontroluje situáciu, pretože tejto pani privrie ruku a poďme ho ďalej... Pani v šoku ruku na niekoľkokrát ruku vytiahla...
Keby som vedel iba o jednom podobnom prípade, pomyslel by som si, že ide o náhodu. Nešťastnú náhodu. Keďže podobné prípady sa stávajú akosi pravidelne - je to stále náhoda?
Mne to akosi nejde do hlavy a nechápem to. To, že ma privrú dvere dopravného prostriedku, je pre mňa v tej chvíli šokujúce a zmätkujem. No pripúšťam, že toto sa stať môže. Ľudia si za to mnohokrát môžu sami, keďže nastupujú v poslednej chvíli, a to aj po zaznení signálu znemenajúceho „nenastupujte“. Komu niet rady... Preto fakt, že vodič niekoho omylom privrel, by som ešte vedel pochopiť. Ale úplne ma zaráža to, že vodič si pred tým, ako sa so svojím vozidlom pohne, neskontroluje, či niekoho „neprivrel“. A s pokojom ide ďalej. To ako vždy, musí sa najskôr stať nejaká tragédia, aby sa takéto veci nestávali? A stačí bezvedomie, odtrhnutá končatina, či treba niečo horšie?
Preto Vás prosím, ľudia, dávajte si pozor pri nastupovaní. A Vás vodiči prosím, používajte spätné zrkadlo bez výnimky. Pri každom jednom rozbiehaní. Keď sa zo stokrát nepozriete len raz, môže sa to práve ten jeden raz vypomstiť a môžete spôsobiť niečo, čo by ste nikdy nechceli a čo si potom nikdy neodpustíte.
Ďakujem.
