Obdivujeme jar. Niekde klope na dvere, inde vošla bez opýtania, do niektorých končín zatiaľ cestovný lístok nezohnala... vypredané pre zimu.
Mám rád sneh. Vždy sa teším na prvé kúsky zimných obláčikov vo vzduchu. Roztápajúce sa vločky na dlani. Vietor sa s nimi pohráva, vo vzduchu s nimi čaruje, necháva ich lietať hore dolu. Stojím len tak za oknom, sledujem toto biele divadlo, rozmýšľam, komu sa chce všetky tie snehové čiastočky vyrábať navlas rovnaké a hádzať ich nám, dolu na zem. Či si vôbec zaslúžime, aby sme sa na niečo také mohli pozerať.
Mám rád sneh. Biela pani plášťom zakryje všetko, zrazu i tie najškaredšie dediny dostávajú umelecký nádych. Potom v tom divadle sám hrám, nechávam za sebou stopy, aby ma ostatní mohli ľahšie nájsť. Počúvam to jedinečné zimné vŕzganie pod topánkami. Pretekám sa s vločkami, skúšam vygúľať snehovú guľu... hm.. ešte to nejde, sneh je sypký. Nevadí, neskôr... Teraz? Hľadám mrkvu a najstarší hrniec, aby osoba guľatotrojposchodová mala skromnú prikrývku hlavy.
Hnevá ma, keď mi je zima, vytáčajú ma mokré ponožky a tak šup rýchlo do tepla sledovať to predstavenie znova z hľadiska. Teplý čaj. Stúpajúca para. Chytím ho oboma rukami a zahreje ma. Teším sa z tepla a teším sa na nové premrznutie.
Zima je krásna. Priznávam – už dlhá. A všetkého zrejme veľa škodí. Aj krásy. Keď totiž máme len krásu, nevieme, že to krása je. Tak je čas na jar? Zabudnúť na tie zimné okamihy, na ktoré sa vždy teším? Nie nie nie. Ale... jar je tu. No nič, veď to len krása strieda krásu. A vlastne... všetko ostáva ako bolo. Nie jar je krásna, nie zima je krásna... nie tieto dve dcéry – ani ich ďaľšie dve sestry. Krásna je ich matka – príroda. Len ona vie, ako striedať svoje ratolesti pri vláde, aby sa nám jedna nezunovala, aby sme stále písali oslavné články na jej čaro. Mám rád sneh. Prečítam si však nejakú ódu na jar a idem si ju von vychutnať. Naživo. A už sa teším na leto.
