Prekvapenia sa dejú, hlavne pri rýchlo kvasených politických celebritách. V civilizovaných krajinách vyrastajú poslanci parlamentu až po odkrútení istej praxe na nižších postoch zastupiteľskej demokracie. Strany nefungujú ako sro-čky s konateľmi a sponzormi, ale ako inštitúcie odborných tímov. V takýchto stranách si vychovávajú budúcich zástupcov po poznaní ich pováh a názorov, nie po zhodnotení veľkosti ich „sietí" a „obchodných možností". Predávať idealistické myšlienky je úlohou spisovateľov. Politik by mal ovládať umenie kompromisu a postupného zaberania priestoru pre svoje predstavy. Ak sa politika zvrhne do vyhrotených emocionálnych póz, neveští to nič dobré. Hlavne nie pre obyčajných ľudí, ktorí si už teraz mali problém vyberať zo zlého a horšieho. Don Quijote de la Mancha nám v týchto časoch nepomôže. Väčšina z nás totiž nevolí medzi veternými mlynmi a kráskou vo veži, ale medzi reálnymi problémami uplatnenia v tejto krajine. Preto si myslím, že limit na romantiku sa už vyčerpal a celá spoločnosť očakáva zodpovedné riešenia pre skutočný život. Divadelnú hru si môžeme pozrieť v profesionálnejšom obsadení na inej, ako politickej scéne.
Don Quijote de la Mancha na politickej scéne?
Politika sa hemží postavičkami, ktoré hrajú svoju tragikomickú frašku. Štylizujú sa do úlohy jediných záchrancov čistoty a spravodlivosti. Už sme sa bavili na áriách lúčenia, bubnovaní v maštali, skysnutí v priamom prenose pri strate pozície, odpočítavaní životnosti, cikaní z terasy, užívaní krčmovej etiky a anatomických výrazov (ktoré nakoniec prischli ich autorom). Pár dní po voľbách zas vyrástlo čosi, čo začína pripomínať slávneho hrdinu z romantického románu vo vojne proti veterným mlynom. Len ešte nie je jasné, ako sa volá sebavedomý osol jeho verného sluhu Sancha Panzu, ktorý ho na potulky po hradnom vŕšku priniesol na vlastnom chrbte...