Nešťastný zber šrotu

Nejde mi do hlavy, ako je možné, že po toľkých nešťastiach, problémoch a incidentoch naša zákonodarná moc stále prehliada fenomén zberačov a výkupcov šrotu. Musí to byť fest silný lobbing, keď sa stále nenašiel nikto, čo by mal chuť robiť v tejto oblasti aspoň aký - taký poriadok. Táto oblasť klasickým príkladom toho, keď sa bohatá suita pasie na tisícoch otrhaných zberačov, ktorý jej zabezpečujú neustály prísun väčšinou ukradnutého materiálu?
Po každom meste, či väčšej dedine sa pohybujú vychrtlé postavičky ťahajúce za sebou vozítko s naloženým šrotom, aby dostali svoj denný prídel centov z miestnej výkupne. Za kovový materiál sú ochotné urobiť skoro všetko. Rozmontovať funkčné ploty, zariadenia, značenie, poklopy... vliezť na cudzí pozemok a rozobrať, rozbiť všetko na čo sa prilepí magnet. Píliť koľajnice tratí, rozbíjať trafostanice, rozoberať neobývané objekty. Nech to stojí, čo to stojí. Dokonca aj život- vlastný, alebo cudzí. Príkladov je dosť. Svoje robí nevzdelanosť a bieda, ale určite aj možnosti a podmienky.
Je evidentné, že predkladanie občianskych preukazov v zberniach pri výkupe šrotu je metóda málo účinná a mnohé zberne (alebo väčšina) nie sú čestným filtrom čistoty pôvodu vykúpeného kovu. Zrejme je čas priznať, že všetky nepotrebné kovové predmety sa po rokoch drancovania na Slovensku už vyčerpali a predaj šrotu by mal byť umožnený iba firmám, nie občanom. Tí svoj železný odpad môžu odovzdať v zberných dvoroch a ak sa obce posnažia doplniť svoje nariadenia, hodnotu odovzdaného šrotu (a vlastne každej druhotnej suroviny) by mohli občanovi odrátať vo vyúčtovaní poplatku za odpad. Bolo by s tým iba viac administratívnej roboty.
Zberačom šrotu by bolo dobré pomôcť prežívať iným spôsobom, ako sa to deje teraz. Napriek tomu, že mi je ľúto ich biedy, divoký zber šrotu spôsobujúci nešťastia treba ukončiť. Nájde sa politik ktorý šliapne do šrotárskeho biznisu s nešťastím?