Mediálne spravodajstvo z tejto vojny bolo prinajmenšom tak čudné a nepochopiteľné, ako pomoc cudzích vojsk skupinkám rebelov a dlhé roky intenzívneho a vrúcneho priateľstva pána Kaddáfího s mnohými demokratickými lídrami. Zrazu sa situácia zvrtla a z kamaráta je nepriateľ, lietadlá NATO bombardujú líbyjské mestá, hovorí sa o civilných obetiach. Svetové médiá opisujú domácich hrdinov, ktorí vyzerajú aj napriek profesionálnym zostrihom spravodajcov, ako nesúrodá banda vyjašených tínedžerov blúdiaca po krajine a ak im nehelpnú bojové lietadlá „najdemokratickejších krajín" nevybojujú ani myšiu dieru. Dokonca im zatiaľ nenašli ani „rešpektovanú tvár" tej úžasnej zmeny v krajine, ktorá zo stredoveku preskočila do časov, keď sa jej podlizovali uznávané autority politiky.
V zahraničnej politike by to zrejme chcelo viac úprimnosti a otvorenosti. Pomenovať dôvody je niekedy čestnejšie, ako robiť hlupákov z občanov, ktorí sa cítia súčasťou demokratického a spravodlivého sveta. Tragická fraška prezliekania kabátov, by sa nemala stať základnou metódou práce žiadnej inštitúcie z Európy a už vôbec nie ak ide o využitie vojenskej sily. Aj radoví ľudia z demokratickej Európy majú právo vedieť, prečo ich v niektorých krajinách pokladajú za nepriateľov, vykrádačov zdrojov a cieľ sebevražedných misií. Ich predstavitelia by nemali meniť postoje rýchlejšie, ako to zodpovedne vysvetlia.
A možno sa ešte dočkáme aj situácie, keď sa v prezidentskom paláci budú odovzdávať medaile za statočnosť bulharským sestričkám z Lýbie...
