Taliansko je chudobná krajina bohatých ľudí a firiem. Na rozdiel od Grécka je hlavne severná časť jedným z najbohatších miest v Európe. Možno nastal čas, aby sa peniaze a garancie na záchranu krajiny hľadali v tomto prípade práve tam.
Veď niektoré svetoznáme talianske firmy prejavili ochotu podržať ekonomiku štátu a krajina, ktorá má najväčšie rezervy zlata na starom kontinente by mala mať v sebe toľko hrdosti aby sa nehádzala na krk iným partnerom. Bohaté obyvateľstvo severu, ktoré desaťročia nie je schopné výraznejšie solidárne rozvinúť juh a vedome ho využíva ako zdroj lacnej pracovnej sily bude musieť zmeniť prístup. Koniec koncov z bohatých rokov prosperity a z Európskej únie tieklo najviac bohatstva práve paradoxne nie na rozvoj juhu. Mentalita sebectva a individualistického myslenia- keď štát je všetko ostatné len nie ja, dať iba nevyhnutné, ale využívať všetky výhody, by mala skončiť v celej Európe.
Taliansko sa môže predviesť. Vychudnutá kostrička verejnej moci sadí na napráskaných domácich pokladničkách, ktoré môžu ratovať veľkú časť ekonomiky krajiny. Dobrovoľne to asi nepôjde. Tiež by to mohol byť ťažký sociálny precedens, ktorý by vystrašil ostatných boháčov v rozvrátených krajinách.
Grécke štrajky tisícok ľudí boli presne o tomto- nech ten marast platia tí, čo z neho profitovali... V Taliansku je však kontrast bohatstva v krajine taký silný, že ho nie je možné prehliadnuť tak jednoducho, ako grécky.
