Havarované ropné plošiny, jadrové elektrárne, bane, priemyselná a vojenská výroba. Miliardové škody, stovky mŕtvych a postihnutých ľudí, zlynčovaná príroda, zamorené územia kde bude desiatky rokov číhať smrtka. Spoločným menovateľom je beztrestnosť a nepoučiteľnosť tých, ktorí niesli zodpovednosť a ťažili z aktivít na hrane morálky, slušnosti a zákona.
S Fukušimou, či červeným kalom si u nás zatiaľ starosti robiť nemusíme, ale je na Slovensku dosť potenciálu aby sa barbarským schémam programovaných katastrof vyhlo? Ako sme sa poučili z havárií, výbuchov, únikov a zamorení, ktoré sa odohrali na našom území? Zodpovedali sa tí, ktorí profitovali z nekvalitných prevádzok? Zodpovedali sa tí, ktorí im to tolerovali? Zhodnotili sa tieto udalosti tak, že našili obranné mechanizmy v zákonoch? Je prevencia a kontrola dostatočná hlavne v oblastiach, ktoré sa zdajú „nedotknuteľné“ pre pozíciu malých miestokráľov priemyslu? Je pozícia kontrolných mechanizmov dostatočne nezávislá a sebavedomá?
Asi by som sa mohol pýtať veľmi dlho a čoraz viac by som pôsobil ako naivka. Zrejme zožnem výsmech všetkých, ktorým nevisí nad hlavou zanedbané odkalisko tak, ako obyvateľom Krompách, ktorým nehnijú zdochnuté zvieratá na „prekladisku“ pri domoch ako v Nitre, nestavajú „dočasné“ trvalé úložisko jadrového odpadu, alebo príštipkária na protipovodňových opatreniach, ako skoro všade okrem Žiliny a Bratislavy, rozmontovávajú výbušniny tak, že sa toho boja aj ostrieľaní pyrotechnici, rúbu uhlie v bani ktorú zalieva voda...
Schéma nezodpovednosti Fukušimy, Černobyľu, vŕtacej plošiny Deepwater Horizon, červený kal z Veszprému a ďalšie nie je ničím výnimočným a môže prebehnúť aj u nás. Od určitej hranice rozsahu škôd by sa už možno zišiel aj nezávislý medzinárodný tribunál podobný tým, ktorý súdil najťažších vojnových zločincov.
