Šťastnou zhodou historických okolností sa zachovali jeho myšlienky a citáty, ktoré vyjadrujú práve súvislosti medzi jeho dejinnými zápasmi, ako politika a citlivým vnímaním, ako človeka. „Nemôžeme udalosti tvoriť. Tie sú výsledkom tisícich faktorov, na ktoré nemáme všetky vplyv. Môžeme im však dať určitý smer, útvar." Tento Štefánikov citát je vlastne zhrnutím taktiky vojaka v politike. Vyjadruje prístup k životu a skúsenosti chlapca z materiálne chudobných, ale na vzdelanie bohatých pomerov, ktorý vyrástol do prominentných a vplyvných salónov Paríža. Využil príležitosť a obrátil ju nielen vo svoj prospech. S odhodlaním a všetkými možnosťami, ktoré sa naskytli, hľadal budúcnosť pre národ, z ktorého pochádzal. Motívom bolo precítené vlastenectvo : „Som Slovák telom i dušou- neznám lásky polovičatej." Po vypuknutí prvej svetovej vojny sa dobrovoľne prihlásil na výcvik do francúzskeho vojenského letectva. Jeho technická, ale silne emotívna osobnosť ho priviedla do prvých línií srbského frontu, kde na seba upozornil odvahou a rozhodnosťou. Vo vojenských kruhoch získal mnoho užitočných kontaktov. Život v armáde mu dal pochopenie fungovania politiky vo svete. Videl, ako veľké národy riešia svoje územné nároky a záujmy. Bol konfrontovaný so stratami, ale aj s odvahou svojich krajanov na bojiskách. Vnímal napätie a potrebu národného princípu v Európe. Česi a Slováci v rakúsko-uhorskej armáde nebojovali za svoju vec. Začalo sa v ňom rodiť presvedčenie, ako vydobyť príležitosť pre Slovensko: „Kto si myslí, že mu slobodu druhí vybojujú, ten jej nie je hodný." Vojak má odlišné videnie reality. Mieša sa tam disciplína, povinnosť, taktika. Štefánik mal však aj rozmer politika a diplomata. Vycítil správny čas a v Paríži v roku 1916 založil s českými predstaviteľmi zahraničného odboja Národnú radu československú. Získal tak legitímny politický základ pre organizovanie prvej československej armády, ktorej sa dostalo medzinárodné uznanie v apríli 1918. Milan Rastislav Štefánik sa stal armádnym generálom. Zanietenie, presvedčenie a angažovanosť vyjadril slovami: „Nežiadam nič iné, len aby moji ľudia mohli umierať za svoje ideály" . Nikto nepochyboval, že tým ideálom je samostatný Československý štát, zaštítený silou bojaschopnej stotisícovej armády a akceptovanou politickou reprezentáciou. Dva blízke slovanské národy si vydobyli uznanie a kredit u veľkých národov a krajín, ktoré uznali ich nároky. USA, Taliansko, Francúzsko, Rusko s rešpektom prijímali pohľad vojaka a diplomata Štefánika, ktorý ponúkal riešenie pre Európu, v ktorej sa rozpadávali konfliktné monarchie. Starý systém nahradzovali moderné myšlienky na slobodu, sebaurčenie a demokraciu. Štefánik aj tieto hodnoty chápal osobne, ako individuálne kritérium pre konanie na každej úrovni: „Demokracia, to znamená myslieť skôr, než jednáš, či tým nepoškodzuješ blížneho, rodinu, národ, spoločnosť. To znamená opanovať svoje vášne, nie rozprávať, ale problémy riešiť. Demokracia je organizovaná myšlienka, to je idea proti chaosu." Napriek úspechu diplomatických snažení bola v tom čase situácia veľmi napätá a neistá. Koncept povojnového usporiadania a zmeny poriadkov sa rodil veľmi ťažko. Rozpory budúcich predstaviteľov Československa na rozdielne chápanie postavenia národov v rámci nového štátu veľmi ťažko dopadali hlavne na Štefánika. Nemal oporu v širšom zázemí politickej inteligencie a hospodárskej elity zo Slovenska. Hlavným kompasom mu zrejme bola jeho povaha a skúsenosti. Vojenská česť, individuálna zodpovednosť, ale aj hlboké prežívanie a potreba byť prospešným ho viedli až na pokraj síl: „Blúdim vo svete sám a smutný, moje jediné šťastie je, že sa stanem užitočným. Verím vo vyšší ideál, chcem slúžiť." Ťažká dezilúzia zo zákulisných bojov o pozície v novej republike viedla Štefánika k hľadaniu oporných bodov osobnej existencie. Prirodzene hrdá povaha mu nedovoľovala zľaviť z nárokov na seba a svoje ideály. V mnohých jeho myšlienkach je zrejmý akýsi piedestál dobra, ku ktorému sa upínal v každej sfére svojho bytia. Dnes je skôr výnimkou, že aktívny politik hovorí o vlastných kritériách pre život. Akoby bol za tým strach, že tieto hodnoty bude musieť preniesť do svojho konania a tiež ich žiadať od tých, ktorých zastupuje. Prekrýva sa to bezobsažnými slovami, frázami a povrchnými súdmi. Dnes je skoro nepredstaviteľné, aby si politik dovolil povedať to, čo Štefánik: „Je potrebné ľudí učiť veriť, je potrebné ich milovať napriek všetkým ich chybám, je potrebné učiť ich milovať, ale nevyhnutné je tiež pracovať a učiť pracovať iných." Tieto slová sú jeho krédom v podobe „Veriť, milovať, pracovať." Generál dal službe svojej krajine všetko čo mal. Urobil to so skromnosťou a veľkorysosťou, ktorú je možné len obdivovať: „Národu sa nedáva, len žobrákovi, národu treba obetovať."
Mať vlastný štát nie je zásluha histórie, ale sily a obratnosti elity národa. Vytvoriť krajinu, ktorá je rešpektovaná a akceptovaná je výsadou zrelých. Myslím, že stačí vnímať povedané a generál Štefánik je určite moderný politik aj dnes.
