Keď som si večer sadol s ešusom k ohňu, uťahaní a špinaví ľudia sa zrazu zmenili na partiu zábavných priateľov. S rozžiarenými očami rozprávali o prekážkach na opičej dráhe, o fingovanom prepade výsadkovej jednotky, o strachu a adrenalíne, o podanej ruke v ťažkej chvíli, o hrdosti po zvládnutej skúške... Nesúrodú skupinu ľudí zázračne spojil vojenský výcvik. Hviezdy vtedy svietili nad Lešťou ako sviatočné lampióny pre tých, ktorí prekonali sami seba. Bol to zaujímavý zážitok, ktorý núti človeka zamyslieť sa nad tým, čo chce v živote robiť a prečo.
Dnes nie sú v móde veľké reči o chlapskej povinnosti k vlasti. To, čo bolo niekedy chápané ako prejav vlastenectva, sa dostalo do šede miliónov slov, zmiešaných názorov a akejsi defraudácie pocitov až irónie. V takejto situácii ale u nás nie je ešte dostatočne vytvorená „atmosféra cti" pre jednotlivca, ktorý sa rozhodne dobrovoľne odslúžiť vojenskú službu. Chápe sa to ako úloha niekoho, kto sa na to proste dá...
Určite sú aj jedinci absolútne nepoužiteľní pre akúkoľvek vojenskú rolu. Ostatní však z pohodlia domova väčšinou iba sledujú, ako sa vyvíja situácia. Berú samozrejme bezpečný priestor chránený pred konfliktami, napätím, teroristami, epidémiami, či prírodnými živlami, kde pri problémoch niekto príde, pomôže, prípadne nasadí za nás život. Ochranu pred nimi predsa zabezpečí štát, Európska únia, OSN, NATO... Stačí, ak odvedieme dane, stačí, ak pôjdu tí druhí...
Zvažovanie vstupu do armády je individuálny prežitok. Štát môže vytvoriť podmienky, výsledok je na konkrétnom človeku. Je to ako bilancia strát a ziskov, ktorej výsledkom má byť osobný pocit spokojnosti a správnej voľby. Metódou výpočtu by malo byť zázemie vytvorené zo spoločenského uvedomenia a ocenenia.
Napriek značným medzerám vo výchove som si dosadil svoju hodnotovú rovnicu. Určite v nej neboli zohľadnené všetky veci. Asi sa nedá celkom zakryť moja naivita chlapčenských snov o slávnych generáloch, bitkách, víťazstvách, bojovej technike, ale snažil som sa byť úprimný sám k sebe. Hľadal som oporné body, ktoré považujem v živote za dôležité a podľa nich zvažoval skutočnosti.
Za stratu by som bral situáciu, v ktorej sa bolo treba obávať o svoju dôstojnosť. Určite by to bolo podriadenie sa veleniu človeka bez morálnych, ľudských a odborných kvalít, od ktorého sa nedá nič naučiť. Na túto misku váh by som priložil aj obmedzenie slobodnej vôle. Je zrejmé, že vojak sa musí riadiť rozkazmi a armádnym záujmom, ale hranica kam až v ovplyvnení a prípadnom popretí osobných hodnôt môže zájsť rozkaz, je pre mňa citlivá otázka. Potrebná mobilita ozbrojených síl môže znamenať odlúčenie od rodiny. Vzhľadom k zázemiu, ktoré mi moji blízki poskytujú, by to bola asi jedna z najťažších obetí.
Moja predstava na strane zisku z vojenskej uniformy má viac rovín. Tá racionálna je otázka materiálneho zabezpečenia. Istoty ktoré armáda poskytuje v ekonomickom, sociálnom, zdravotnom a dôchodkovom zabezpečení sú nesporné. Kariérny postup vysokoškolsky vzdelaných mladých ľudí ovládajúcich cudzie jazyky a zorientovaných v preferovaných oboroch nie je taký zdĺhavý ako v týchto odvetviach civilnej praxe. Zahraničné misie a inštitúcie medzinárodných organizácií, ktorých členom je Slovensko, dávajú šancu spoznať svet aj dobre zarobiť. Služobné byty a rôzne príspevky na bývanie sú tiež stimulom záujmu. Skorší odchod vojakov do dôchodku znamená istú životnú voľnosť, ktorú v závislom povolaní dosiahne málo profesií. Vojenské zdravotníctvo sa svojou dobrou povesťou vymyká z ťažkej situácie v ktorej sú civilné zdravotnícke zariadenia. Tiež zázemie na regeneráciu síl pre profesionálnych vojakov má dobrú úroveň.
Služba v armáde má byť podľa mňa aj priestorom na osobnostný rast. Dennou realitou sú zodpovedné rozhodnutia, vedenie iných a neustála konfrontácia s vlastným vnútrom. Nemôže byť jednoduché preberať a dávať rozkazy bez toho, aby to nemalo vplyv na povahové črty a charakter. Predstavujem si také dozrievanie vlastného ja. Vnímam armádu ako kompaktný kolektív pracujúci pre spoločnú vec. Súkolie odborných pozícií, ktoré sa musia spoľahnúť jedna na druhú. Každej treba na svojej úrovni odviesť určený diel úlohy. Dôležitý je ten, kto rozkaz vydal, aj ten, kto ho vykonal. Kolegialita, súdržnosť, obetavosť by mali byť asi samozrejmou výbavou profesionálneho vojaka.
Moja hypotetická rovnica mala končiť racionálnou úvahou o vzťahu k službe v armáde. To vo mne však vyvoláva otázku nie o mojich osobných stratách a ziskoch z uniformy, ale o tom, čo môžem tej „uniforme" ponúknuť ja.
Stačí pár dní vojenského výcviku, aby človek prišiel na základnú vec. V armáde sa stáva súčasťou celku. Druhom pri prekonávaní prekážok, priateľom, ťahúňom pre splnenie cieľa. V podstate nikdy nie je sám. Vždy má jasné miesto a povinnosti. Jeho zlyhanie sa môže stať ohrozením iných. Jeho výhra je vždy výhrou aj tých ostatných.
Pri zvažovaní možnosti vstúpiť do armády nie sú ani tak potrebné výkonnostné testy, ako najmä sebakritický pohľad do vlastného vnútra. Uniforma je preto pre mňa symbolom rozhodnutia prijať zodpovednosť.
