Jednoducho povedané- ak by do ruiny napchali 40 ľudí bez sociálnych návykov a hygienického vybavenia, ktorí by sa denne cez plot museli dívať na „šťastnejších" a podľa nich v „blahobyte" žijúcich spoluobčanov, sociálny konflikt, nenávisť, násilie a kriminalita by boli iba otázkou času. Aj laboratórne krysy sa požerú, ak ich napchajú bez úniku do tesného akvária a nemajú dostatok miesta, ani potravy.
40 „natlačených" sa správa ako tlupa Neandrtálcov, ktorí majú výkalmi označené vlastné územie a skúšajú ho takouto formou stále rozširovať za výdatnej agresívnej a hlasnej komunikácie s okolím. Dokážu však veľmi presne formulovať svoje právne nároky, kombinovať obvinenia a dožadovať sa svojich práv.
Problém nie je to, že na ulici bývajú vedľa seba bieli a tmaví. Problém je to, že vedľa seba bývajú civilizovaní a nesocializovaní pod extrémnym tlakom nedostatku miesta a zdrojov.
Neviem si predstaviť, humánne fungovanie klasickej rodiny na pár štvorcových metroch bez sociálneho zariadenia, nie to ešte takúto existenciu rodinného klanu. Vec sa nevyrieši búraním na čierno postavených búd a pristavením mobilných záchodov. V ruine treba znížiť kvantitatívny a existenčný pretlak, ktorý našiel ventil v nenávisti k šťastnejšiemu susedovi.
Otázkou je, ako je možné že v tomto prostredí žijú deti, ktoré nemajú ani vlastnú posteľ a základné hygienické vybavenie... Otázkou je, kto povolil trvalý pobyt v rozpadnutej malej chajde toľkým ľuďom... Otázkou je, ako budeme riešiť takýto „sociálny papiňák" nie z hľadiska domov, ulíc, ale v blízkej budúcnosti dedín aj miest.
To, že na zúfalej ulici budú stáť vystresovaní policajti, ktorí na jednej strane majú obavy z obvinení z rasizmu, na druhej strane sú tlačení do riešenia vecí, ktoré zo svojej pozície vyriešiť nemôžu, nič nerieši. Hrniec už prekypel a jeho obsah sa späť jednoducho fyzicky nezmestí... Správanie obyvateľov ruiny nasvedčuje tomu, že to pochopili a svojskými metódami sa pokúšajú rozšíriť vlastný životný priestor. V množstve dedín na východe sú príklady úspešnosti, ako vyhnať civilizované obyvateľstvo z vlastnej nehnuteľnosti. Realitné kancelárie bez problémov potvrdia, aké sú rozdiely medzi nehnuteľnosťami „s" a „bez" takýchto susedov.
Situácia Družstevnej ulice v Malackách nie je o Rómoch a bielych, ale je otázkou, ako sa spoločnosť vysporiada s agresívnou biedou a kriminalitou, ktorá využíva svoj etnický pôvod na to, aby im bolo tolerované neprijateľné správanie.
Vzhľadom k tomu, že nie sú vytvorené miesta, kde by mohli takéto skupiny ľudí prežívať a nie je odvaha verejnej moci správať sa k nim podľa rovnakých kritérií ako k ostatným, bude Družstevná ulica obrazom budúcnosti mnohých slovenských miest a obcí.
